21.storočie je zavalené knihami. Vlastne každý môže napísať knihu, kníhupectvá praskajú vo švoch stále novými titulmi. Už sa naozaj nedá povedať, prečítal som „všetko, čo tento rok vyšlo“, čo som neskutočne obdivovala v detstve u jednej známej.
Ja som sa zas vybrala proti prúdu. Proti prúdu času – objavovaním starých bestsellerov, ktorých slávu odniesol čas, Dan Brown a zatemnelí upíri.
Robert Sabatier je v knihe vydanej v roku 1974 (zadný rad otcovej knižnice) označený ako „básnik nostalgie detstva“.
Detstvo odohrávajúce sa v tridsiatych rokoch minulého storočia sa musí na prvý pohľad javiť ako silný sociálny román. Polosirota Olivier stratí aj matku, ktorá v ďalšom deji hrá úlohu ideálnej ženy a je posunutý ako balík bratrancovi Jeanovi, čerstvo ženatému bezdetnému robotníkovi, ktorý síce neubližuje, ale rozhodne nevychováva. Nedostatok porozumenia kompenzujú postavy a postavičky „jeho“ Labatovej ulice kdesi na dosah Montmartru – handrár, mrzák, parížsky apač, bývalá prostitútka, ale aj množstvo oyčajných Parížanov tej doby, popíjajúcich svoj aperitív v Transatlantiku, obdivujúcich americké filmy v lacných kinách a tešiacich sa na letnú dovolenku na vidieku, keď rozbijú fľašu, kam celý rok zbierali drobné.
Kniha písaná rukou štyridsiatnika pozerá očami bývalého chlapca na minulý minutý čas. Tak prečo nostalgia?
V každom z nás je ešte kúsok dieťaťa, ktorému stačí k šťastiu, keď dokáže prechytiť bezpečnostnú zápalku tak, aby prehorela celá – od hlavičky až po koniec. Tak ako prehorí každá doba, každý čas. Len ho nevieme tak šikovne zachytiť.
O dobrej knihe, ktorú dočítam, si vždy hovorím, že keby som vedela písať, tak to napíšem takto.
Keby som vedela písať, napíšem o svojom detstve tak, ako Robert Sabatier v knihe Švédske zápalky, ktorú vydal Slovenský spisovateľ v edícii SPKK (Spoločnosť priateľov krásnych kníh) v roku 1974, keď som sa ja učila držať zápalku tak, aby ma nepopálila.
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.