Spomenula si, ako jej raz Nana povedala, že každá snehová vločka je vzdych, ktorý niekde na svete vydala ukrivdená žena. A že všetky vzdychy vystupujú hore na nebo, zoskupia sa do oblakov a potom sa rozprsknú na maličké čiastočky, ktoré nečujne padajú dolu na ľudí.
“Pripomínajú, ako trpia ženy, ako sme my”, povedala. “Ako potichu vydržíme všetko, čo na nás v živote dopadne”.
Držala som v rukách knihu s tmavým obalom a s tvárou ženy upierajúcej smutný pohľad, kamsi. Chytilo ma to za srdce. Netušila som, že..
.. táto kniha ma natoľko vtiahne do svojho príbehu, že jej posledné kapitoly budem čítať pomaly, ešte pomalšie, aby som v deji zotrvala čo najdlhšie.
Mariam.
Narodená ako harami, nechcená, doslova pankhart. Ona a jej matka, ktorá ju milovala a nenávidela súčasne, sú vyhnané na perifériu Herátu. V kolbe, kde žila so svojou psychicky labilnou matkou, ju každý štvrtok navštevoval Džalil. Otec milujúci viac svoje tri manželky a deväť legitímnych detí, než nechcenú, ale i tak jeho Mariam.
Tá ho však zbožňovala, obdivovala. „Keď konečne prišiel štvrtok, nedokázala robiť nič iné, len sedieť pri stene s očami upretými k potoku… a čakať. Ak Džalil meškal, postupne ju napĺňali hrozné obavy, kolená jej zoslabli, až si musela ísť ľahnúť.“
Prvých pätnásť rokov jej života kolbu navštevoval aj mulla Faizulláh, starý, láskavý učiteľ moslimského náboženstva. Tieto dve bytosti boli Mariaminým jediným spojivom s ostatkom sveta. Sveta, o ktorom vždy len počúvala, snívala, ale nebolo jej dopriate, aby doň dôjstojne vstúpila.
V jedno ráno sa Mariam prvýkrát nevrátila do izolácie za svojou matkou. „Vyhrnula si nohavice po kolená, prešla cez potok a po prvý raz vo svojom živote sa vydala dolu kopcom – do Herátu.“
Po smrti matky ju Džalilova zbabelosť opäť donútila „odložiť“ Mariam niekam, kde mu nebude pripomínať hanbu, ktorá ho sprevádza od jej počatia.
Mariam je vydatá do Kábulu, šesťstopäťdesiat kilometrov od kolby, od mullu Faizulláha. Aj od otca, ktorého celý doterajší život všetkým zbožňovala, aby neskôr ponižujúcim spôsobom zistila a naplno pocítila, že je harami, bastard.
Napriek všetkej ťažobe, zo straty matky a z otcovej zrady sa Mariam snaží byť manželovi Rašídovi dobrou manželkou. Neschopnosť donosiť ich spoločné dieťa ju opäť znižuje, degraduje na úroveň opovrhovaniahodnej handry, nechcenej, neľúbenej, nepochopenej, tisíckrát zosmiešňovanej, ponižovanej.
„Jeho silné ruky jej zovreli sánku. Vrazil jej dva prsty do úst a násilím ich otvoril, potom do nich napchal skaly. Mariam sa vzpierala, no on tlačil ďalej, kriviac pery v posmešnom úškrnku.
– A teraz žuj, prikázal.
Ústami plnými štrku a skál mumlala úpenlivú prosbu.
– Žuj!, kričal. Závan fajčiarskeho dychu jej udrel do tváre. Žula. Niečo jej vzadu v ústach prasklo.
– Tak, povedal. Líca sa mu triasli zlosťou. -Teraz už vieš, ako chutí tvoja ryža.“
Laila.
Obklopovaná láskou a starostlivosťou od narodenia. Život odlišný od Mariaminho. Rešpektovaná.
„Viem, že si ešte malá, no chcem, aby si pochopila a vštepila si do pamäti toto.“, povedal jej milovaný babi. „Manželstvo môže počkať, vzdelanie nie. Si veľmi bystré dievča. Skutočne. Môžeš byť, čím chceš, Laila. Viem to. A viem tiež, že keď vojna prejde, Afganistan ťa bude potrebovať rovnako ako svojich mužov, ba možno aj viac.“
Milovaná a chcená. Tarikom, chlapcom, ktorému mína nešťastne odtrhla nohu. Lailin život sa, ako mnohé ďalšie afgánske životy, zmenil po vypuknutí ďalšej nezmyselnej vojny, vraždenia, bombardovania. Afgánski muži, ženy, deti náhlivo utekajú z krajiny, aby sa z nich stali utečenci po zvyšok života. Tarik so svojimi rodičmi opúšťa Kábul a tým aj svoju Lailu. „Vo dverách ho prinútila sľúbiť, že odíde bez rozlúčky. Zavrela za ním a zapierala sa chrbtom do dverí, kým nimi lomcoval buchot jeho pästí. Jednou rukou si pritláčala brucho, druhou ústa a počúvala, ako hovorí spoza dverí, ako sľubuje, že sa vráti, že si pre ňu príde. Stála tam, kým sa neunavil a neprestal.“
Mariam a Laila.
Dve rozdielne ženy pod jednou strechou. Manželky nenávideného, robustného Rašída. Štrnásťročná Laila súhlasila s manželstvom, aby prežila. Otvorené nepriateľstvo medzi ženami je preknonané po narodení dievčatka menom Aziza. Ženy sa stávajú priateľkami, dôverníčkami, vzájomnými ochrankyňami pred čoraz väčšou Rašídovou krutosťou.
– „Nie! Nerob to!
– Tu máš! Rašíd znova zdvihol opasok, a ten s pleskotom dopadol tentoraz už na Mariam.
Potom sa udialo niečo podivuhodné. Laila vyskočila a vrhla sa na Rašída. Oboma rukami sa mu zakvačila na ruku a snažila sa ju stiahnuť dolu. Podarilo sa jej Rašída zastaviť.“
Pre tentokrát je Rašídov hnev potlačený.
Mariam po rokoch trápenia a ponižovania prežíva dosiaľ nepoznané, šťastné pocity, pocity milujúcej matky voči Laile a jej deťom.
Ambivalentosť pocitov, láska sprevádzaná trápením a bolesťou, vytrvalosť a obeta ruka v ruke s hladom a nezmyslenou tyraniou, strata blízkych a milovaných vo vojne, jeden krutý režim striedajúci ešte krutejší… to všetko je v knihe Khaleda Hosseiniho citlivým a dojemným spôsobom podané. Autor neuveriteľným spôsobom presondoval ženskú dušu. Zvládnuté monitorovanie života, politiky a konvencií nám dáva jasnú predstavu, kde sa dej odohráva.
V moslimskom Afganistane.
„ A predsa, keď zatvorila oči, už necítila žiadnu ľútosť, len plnosť pokoja, ktorý ňou pretekal. Pomyslela si, ako prišla na tento svet. Ako harami, neplánované dieťa obyčajnej vidiečanky, ako úbohá, poľutovaniahodná náhoda. Burina.
A jednako odchádza zo sveta ako žena, ktorá milovala a bola milovaná. Odchádza ako priateľka, spoločníčka, opatrovníčka. Ako matka.“
Dívam sa na obal knihy a v očiach ženy už nevidím len smútok, vidím tam aj kus odvahy a hrdosti. To, na čo chcel autor knihy poukázať. Nech je žena, matka, dcéra, manželka akokoľvek zahalená v burke, jej videnie sveta nebude obmedzené len pre neforemnú burku, či nikáb s malým prierezom na oči.
Powered by Facebook Comments