Obdobie, ktoré nás vďaka „skvelej“ dohode z Jalty na vyše štyri desaťročia vystrihlo z mapy skutočného sveta, je vďačnou témou mnohých literárnych i filmových diel. Viac i menej vydarených. Krátka próza Laca Remeňa „Nechajme to tak“ nás uvádza do čias normalizácie na tej najobyčajnejšej – ľudskej úrovni. Práve tá však obsahuje najviac podnetov pre zmysly a príbehov ľudí, ktorí v nej žili svoje prosté každodenné životy. Niektorí kolektívnemu klamstvu stmeľujúcemu socializmus verili, iní to predstierali, alebo si nachádzali ospravedlnenia prečo je veriť ľahšie a najmä: pohodlnejšie.
Hoci úvod a záver knihy nepatria medzi jej silné stránky a vkĺznutie do prostredia v predslove je rovnako rýchle a suchopárne ako vyjadrenie predpokladanej pointy v epilógu, príbeh robotníka klampiarskej dielne Roba Danka ponúka príjemné, nezaťažujúce čítanie. Čítanie o pomaly plynúcich dňoch v socializme, ktorého príjemnú atmosféru možno prirovnať k čakárni u lekára. Lepšie to nebude a času máme dosť. Práve za týmto dočasným pokojom duše je niektorým pamätníkom dodnes tak ľúto.
Pracovné príbehy a problémy sa prelínajú s politickým snažením hlavného hrdinu a s jeho osobným hľadaním. Na všetkých poliach, ktoré sú pre mladého človeka bežné. Dobre vykreslené úskalia hľadania partnerky a teplákovo-erotické motívy sú možno čitateľom najviac oceniteľnou súčasťou diela. Veď naše predstavy, túžby, duše a telá boli rovnaké i vtedy, keď celý hmatateľný svet zahaľovali tak príjemne zaprášené odtiene sivej. Pod prachom sa často skrýva pravda a dni „zasľúbených čias“ pominuli. Niekomu bohužiaľ, inému našťastie. Pre prvých bude „Nechajme to tak“ romantickou spomienkou, pre tých druhých varovaním.
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.