Sebastian Fitzek Pozvánka

Fitzekova Pozvánka vám niekoľkokrát odstrelí dekel

Október sa spája v duši nemeckých knihomiliek a knihomilov viac ako desaťročie s dvomi zásadnými udalosťami. Vo Frankfurte sa koná Buchmesse a Sebastianovi Fitzekovi vychádza román, ktorý sa do Vianoc predá v miliónových exemplároch. Občas sa tieto udalosti prekrývajú, ale zväčša sa novinky kráľa domáceho psychotrileru dostávajú oficiálne na  pulty až po skončení najväčšieho knižného veľtrhu. Minulý rok bol oficiálny dátum vydania Pozvánky 25. október, čiže tri dni po uzavretí brán výstaviska.

Rodený Západoberlínčan (*1971) stavia svoje príbehy na atypických situáciach alebo na nejakom jave či skutku, ktorý má fatálny dosah na osud hlavných postáv. V prípade prvotiny Terapia vychádzal zo zážitku, keď čakal na partnerku v čakárni nemocnice a napadlo mu, že čo by sa stalo, keby z ambulancie nevyšla a lekár by povedal, že tam v ten deň vôbec nebola. Balík, ktorým debutoval na Slovensku, sa zas odvíjal od žiadosti kuriéra, aby prebral zásielku pre suseda, hoci jeho meno nikdy nepočul.  Pasažier 23 získal svoje pomenovanie podľa počtu samovrážd na výletných lodiach a Strach z lietania má v originále ešte dodatok 7A, čo je označenie sedadla, ktoré je v rámci lietadiel najnebezpečnejšie. Hoci sú Fitzekove romány priam preplnené násilím, v skutočnom živote je to mimoriadne príjemný človek (osobná skúsenosť) a venuje sa často okrajovým skupinám a charite. Napríklad v knihe Cesta domov píše o skutočnej službe, ktorú môžu využiť  osamelí ľudia na ceste domov a zavolať na číslo, kde robia dobrovoľníci prevažne ženám spoločnosť  a títo môžu v prípade nebezpečenstva okamžite kontaktovať políciu.

Na stránke nemeckého Amazonu hovorí Fitzek o svojich postavách: „Vždy a takmer výlučne ma zaujíma, ako na násilie reagujú ľudia, ktorí nie sú vyškolení na zaobchádzanie s ním. Žijeme v mediálnom svete, v ktorom sú páchatelia príliš často oslavovaní a na obete sa zabúda, a to považujem dokonca za hanbu. Každý pozná Jeffreyho Dahmera, ale aké boli mená jeho obetí? Alebo, aby sme zostali v oblasti fikcie: Hannibal Lecter je pre väčšinu ľudí známe meno. Ale ako sa volala senátorova dcéra, ktorú držali v zajatí v studni a natierali pleťovým mliekom?

Pozvánka na divokú jazdu

Sebastian Fitzek PozvánkaPre psychotriler Pozvánka, ktorý vychádza tento mesiac vo vydavateľstve Tatran v preklade Zuzany Kováčikovej, si vybral Prosopagnóziu, ktorá sa hovorovo nazýva tvárová slepota. Tí, ktorí sú ňou postihnutí, si nedokážu zapamätať tváre. Štatistiky hovoria, že len v Nemecku sa vyskytujú viac ako dva milióny takýchto ľudí. A ňou trpí aj hlavná hrdinka knihy Marla. Jej otec k nej cítil silnú sexuálnu príťažlivosť a riešil ju tak, že si najímal prostitútky, ktoré aranžoval do jej podoby. V jednom okamihu nastane bod, kedy svoj zvrhlý život brutálne ukončí. Hoci za to Marla vôbec nemôže, matka ju obviňuje zo straty svojho partnera. Z otcovej strany pri nej stojí len stará mama. V škole bola nešťastne zamilovanou outsiderkou. Po maturite začne pracovať pre spoločnosť, ktorá ponúka kuriérske služby. Je vyslaná na nezvyčajné miesto, kde sa stane svedkom hrozných vecí a na úteku utrpí vážnu nehodu.

Po rokoch Marla pomáha rozlišovať na pornografických videách, ktoré sú iba hraným násilím a kde ide o záznamy skutočných trestných činov. Hoci nedokáže skrz svoju poruchu rozlišovať tváre iných ľudí, pamätá  si ich prostredníctvom iných znakov. Podľa hlasu, držania tela, pachu či tetovania. A dokáže si všímať detaily, ktoré málokto iný vidí. Preto je mimoriadne úspešná aj pri dešifrovaní zvrhlých záberov. Stačí názov na slamke, ktorou pije postava na videu nápoj a vie z nej odvodiť stopu k páchateľovi.

Keď dostane pozvánku na školskú stretávku v Alpách, dúfa, že si bude môcť zaspomínať s bývalými spolužiakmi. Keď však dorazí do zasneženého horského hotela so zvláštnym menom Chata v hmle (nemecky Nebelhütte) , všetky izby sú už obsadené. Na jedálenskom stole leží použitý riad, v kozube plápolá oheň, ale nikto tam sprvu nie je. Počas prezerania miestností, kde sú veci jej (údajných) spolužiakov nájde kartičky stolovej hry a na jednej sa píše: „Sedem detí učupených v skrini dospelo k rozhodnutiu. Po rokoch sa šesť z nich stretne v horách na skupinovej terapii, ktorá má vyzerať ako maturitné stretnutie. Najmenej jeden člen skupiny zaplatí za to, čo urobili, svojím životom. Čo sa vtedy stalo? A čia je to vina?“ Tradičná fitzekovská jazda, tentokrát v 84 kapitolách, ktorých rozsah neprekračuje 5 strán a zväčša končí šokujúcim zvratom, môže začať.

Čo chcel autor Pozvánky povedať

Fitzekova popularita spôsobuje  fakt, že sa jeho diela nerozoberajú len na stránkach knižných webstránok a obchodov či v knižných klubov, ale aj na hodinách nemeckého jazyka a literatúry. Keďže už vo svojej prvotine uviedol kontaktný e-mail na seba (fitzek@sebastianfitzek.de), vraj aby si otestoval, či ju ľudia dočítali, dostáva aj otázky na obľúbenú tému „čo tým chcel autor povedať.“ A v prípade Pozvánky to v tradičnom poďakovaní na konci knihy hovorí svojim čitateľom jasne:

Ak by ste sa museli zaoberať Pozvánkou na seminári alebo na hodine, tak by ma, samozrejme, nepotešilo, keby ste  moje dielo zhrnuli nasledovne:
„Pán Fitzek chcel iba zabaviť, no v skutočnosti sa vo svojom diele venuje dôležitým témam, čo si však často ani neuvedomuje, keďže podľa všetkého je rovnako pomätený ako niektoré jeho postavy.“
Povedzte radšej toto:
„V románe Pozvánka sa Fitzek venuje komplexnej téme hľadania identity. Hlavné postavy bojujú so svojím vlastným ja a snažia sa najrôznejšími spôsobmi znovu nájsť cestu k sebe samým. Táto téma je aktuálna najmä v dnešnej dobe, keď si mnohí ľudia na sociálnych sieťach vytvárajú falošnú identitu, čo často vedie k deformácii vlastnej osobnosti. Kniha je tiež obžalobou dnešnej spoločnosti ovplyvňovanej médiami, v ktorej sú stredobodom záujmu páchatelia a na obete sa zabúda.“

Nebolo by vôbec na škodu, keby v podobnom duchu k svojim dielam pristupovali aj iné spisovateľky a spisovatelia a nenechávali by tápať svoje publikum v neistote. 😀

Exit game krížená s Viem, čo ste robili minulé leto?

Čím je Pozvánka iná od svojich predchodkýň? Extrémne brutálny začiatok knihy je už fakticky autorov trademark. Taktiež Marlina porucha a využitie jej mimoriadnych skúsenosti je opäť do detailov prepracované a uveriteľné. No a potom sa dostávame na miesto, ktoré je úplným symbolom hrôzy – osamelá horská chata, ktorá je zahmlená ešte aj v názve a kde na účastníkov pomaturitného stretnutia čaká strašidelný domový poriadok.

  1. Tu v horách môže od súdržnosti skupiny závisieť jej prežitie. Už vo vlastnom záujme by sa nikto nemal izolovať a konať na vlastnú päsť.
  2. Skupina musí všetky zadané úlohy plniť spoločne. Nikto sa im nesmie vyhýbať.
  3. Nikto nesmie opustiť chatu skôr, než budú splnené všetky úlohy.
  4. Porušenie predpisov sa trestá smrťou.

O tom, že bod 4 nie je len nadsázkou, dokazuje jeho porušenie jedným z Marlinych  spolužiakov. Fitzek atypicky upúšťa od brutality a dalo by sa povedať, že úmrtie previnilca opisuje s poetickou a ironickou gráciou.

… naposledy zamával rukami. Musí si myslieť, že jej mávam na rozlúčku, preletelo mu ešte hlavou. Rútil sa spolu so zábradlím dolu strmým svahom. Do priepasti hlbokej stovky metrov. Až kým nezačul, ako sa bowlingová guľa rozbila na tisíce kúskov. Nežil však už dosť dlho na to, aby pochopil, že to bola jeho hlava.

Ako naznačuje nájdená kartička stolovej hry, účastníci stretávky spáchali v minulosti zločin a teraz príde trest. Ale nečakajte Dostojevského. Aj keď je škoda, že väčší počet postáv a divoké tempo knihy neumožnili autorovi isť do väčšej hĺbky oproti minulosti. Ak vám ale napadne názov známeho filmu z 90. rokov, nebudete úplne mimo. Hoci v prípade Pozvánky to nebolo minulé leto, keď skupinka spolužiakov videla niečo, čo nemala a teraz sa snaží veľmi rýchlo dostať z chaty, aby to nemalo fatálne následky. Vďaka čomu sme tak trochu pri téme Exit Game. Na prvý pohľad to trochu uberá originalite celkového námetu, ale recyklácia zápletiek nie je žiadna novinka a bez problémov je používali aj tí najväčší z najväčších.

Sebastian Fitzek ovláda dokonale žánrové remeslo, v ktorom už roky predbieha ostatných. Hoci až po napísaní Terapie sa z recenzii sa dozvedel, že je vlastne autorom psychotrileru.  Vďaka krátkym kapitolám, kde sa strieda jeden odpaľovač deklu za druhým, sa od knihy najskôr odtrhnete až na jej konci a opäť nebudete veriť šokujúcim záverom.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť