Román Oceana Vuonga Na Zemi sme na chvíľu nádherní (On Earth We’re Briefly Gorgeous) je literárne dielo, ktoré sa dotýka hlboko osobných a univerzálnych tém. Vuong, ktorý sa preslávil ako básnik, prenáša do tejto prózy svoj poetický talent , čím vytvára text plný krásy, bolesti a hlbokých reflexií.
Príbeh je písaný formou listu, ktorý hlavný hrdina, Psíček (Little Dog), adresuje svojej matke. List nikdy neplánuje poslať, pretože jeho matka nevie čítať. Tento literárny trik umožňuje autorovi prelínať osobné spomienky s históriou a kultúrnym dedičstvom, čím vytvára komplexný obraz o živote imigranta v USA.
Psíček, syn vietnamskej matky a (asi) amerického vojaka, sa snaží nájsť svoje miesto vo svete. Na Zemi sme na chvíľu nádherní nie je ľahké čítanie, ale je to dielo, ktoré stojí za to prečítať. Je to kniha, ktorá vás prinúti premýšľať, cítiť a možno aj prehodnotiť svoje vlastné skúsenosti a vzťahy. Vuongovo majstrovské spracovanie slov a jeho schopnosť preniknúť do hĺbky ľudskej duše robia z tejto knihy nezabudnuteľný literárny zážitok. Je to oslava ľudskej krehkosti a krásy, ktorá sa skrýva aj v tých najtemnejších kútoch našich životov.
Na otázku, čo je ústrednou témou jeho knihy, Ocean Vuong odpovedal, že je to „nemožnosť alebo skôr zlyhanie: zlyhanie amerického sna, zlyhanie americkej hegemonickej maskulinity, zlyhanie jazyka, zlyhanie času v kapitalistickom svete“.
Vuongov jazyk je jedným z najsilnejších aspektov tejto knihy. Jeho poetický štýl dodáva príbehu hĺbku a emocionalitu. Každá veta je starostlivo konštruovaná, aby čitateľom vyrazila dych. Jeho schopnosť zachytiť krásu v bolesti a svetlo v tme je obdivuhodná a jedinečná.
Ak rozmýšľate nad tým, či po knihe siahnuť, tu je pár ukážok. Román do slovenčiny pre vydavateľstvo Lindeni preložil Miroslav Bellay.
Celá generácia môže uhynúť za jednu mrazivú noc. Žitie je teda otázkou času, otázkou načasovania.
***
„Nemusím vedieť čítať,“ vyhlásila si a so zdrveným výrazom si vstala od stola. „Veď vidím – a doteraz som s tým vystačila, no nie?“
***
Včera som si znova prečítal Denník o zármutku Rolanda Barthesa, knihu, ktorú písal každý deň v priebehu roka po matkinej smrti. Poznám telo svojej matky, píše, choré, a potom umierajúce. Vtedy som prestal čítať. Vtedy som sa rozhodol, že ti napíšem. Tebe, ktorá ešte žiješ.
***
Mám dvadsaťosem rokov, 163 centimetrov, 51 kíl. Vyzerám pekne presne z troch uhlov a príšerne zo všetkých ostatných. Píšem ti z tela, ktoré kedysi bolo tvojím. Čím chcem povedať, že ti píšem ako syn.
***
Raz si mi povedala, že ľudské oko je ten najosamelejší boží výtvor. Zreničkou pritom toho prejde mnoho, no nezadrží nič. Osamotené oko v jamke ani nevie, že existuje druhé oko, úplne rovnaké, len pár centimetrov vedľa, rovnako lačné a prázdne. Keď si otvorila dvere a ja som prvý raz v živote videl padať sneh, zašepkala si: „Pozeraj sa.“
***
V predchádzajúcej verzii tohto listu, ktorú som už vymazal, som ti porozprával, ako som sa stal spisovateľom. Ako som šiel na vysokú, prvý z našej rodiny, a premárnil som túto príležitosť na diplom z angličtiny. Ako som sa vykašľal na poondiatu strednú, aby som mohol tráviť dni v newyorských knižniciach a čítať prazvláštne texty mŕtvych autorov, z ktorých väčšine ani na um nezišlo, že sa nad ich vetami bude skláňať tvár kohosi, ako som ja – a už vôbec nie, že by ma ich vety mohli zachrániť. Nič z toho však už teraz nie je dôležité. Dôležité je, že hoci som to neplánoval, vďaka tomu všetkému som tu, na tejto stránke, a rozprávam ti, čo sa nikdy nedozvieš.
***
Žiadny predmet nie je v neustálom spojení s potešením , napísal Barthes. Pre spisovateľa je však týmto predmetom materinský jazyk. Lenže čo ak materinský jazyk zakrpatel? Čo ak nie je iba symbolom prázdnoty, ale je prázdnotou samotnou? Čo ak ho niekto vyrezal? Môže mať človek potešenie zo straty bez toho, aby úplne stratil sám seba? Vietnamčinu, ktorú používam, mám od teba, a jej dikcia a syntax dosahujú len úroveň žiaka druhej triedy.
***
Náš materinský jazyk teda nie je materinský, ale sirotský. Naša vietnamčina je časová kapsula, bod, kde sa tvoje vzdelanie zmenilo na popol. Mami, v našom materinskom jazyku je z vietnamčiny iba niečo, no z vojny je v ňom všetko.
***
Mami, neviem, či si šťastná. Nikdy som sa ťa to nespýtal.
***
Pravdou je, že vo vietnamčine iba zriedka hovoríme Ľúbim ťa, a ak to už povieme, tak zvyčajne po anglicky. Najväčším prejavom starostlivosti a lásky sú podľa nás činy: vytrhávanie bielych vlasov, objatie, ktoré zm
***
Mami, chcem ti toho ešte toľko povedať. Kedysi som bol naivný a nazdával som sa, že vedomosti všetko objasnia. Niektoré veci sú však natoľko zahmlené syntaxou a sémantikou, dňami a hodinami, zabudnutými, zachránenými či stratenými menami, že samotné vedomie o tom, že existuje rana, ju neodhalí.
***
Kolibrík vonku trepoce krídlami, znie to takmer ako ľudský dych. Zobák pichne do cukrovej vody naspodku kŕmidla. Čo je to za život, premýšľam, keď sa musí tak rýchlo hýbať len preto, aby zostal na mieste.
***
Ruky máš škaredé – a nenávidím všetko, čo ich zničilo. Nenávidím, že sú troskami jedného sna a zároveň cenou zaň.
***
V živote na jedno použitie neexistujú druhé šance. Je to lož, podľa ktorej žijeme. Napriek ktorej žijeme.
***
Nechcem, aby mi niekto vzal môj smútok, rovnako ako nechcem, aby mi niekto vzal moje šťastie. Oboje je moje.
***
Chýbaš mi viac, než sa na teba pamätám.
***
Možno sa v budúcom živote stretneme po prvý raz – a budeme veriť všetkému okrem toho, že sme schopní ubližovať. Možno budeme opakom bizónov. Narastú nám krídla a preletíme ponad útes ako generácia monarchov, ktorá mieri domov. Zelené jablko.
***
Tak ako sneh zakrýva jednotlivé detaily mesta, ľudia budú tvrdiť, že sme nikdy neboli, že náš život je iba legenda. Lenže to je omyl. My, ty a ja, sme skutoční. Smiali sme sa s vedomím, že nám radosť povytŕha stehy z pier.
***
Až keď mi to slovo vyjde z úst, uvedomím si, že rose je v angličtine minulý čas slovesa rise – vstať. Že keď ťa oslovím menom, zároveň ti hovorím, aby si vstala. Vyslovím ho spôsobom, akoby to bola jediná odpoveď na tvoju otázku – akoby meno bolo zároveň zvukom, v ktorom sa môžeme nájsť. Kde to som? Kde to som? Si Rose, mami. Vstala si.
***
Na steble trávy pristane motýľ, ktorého táto denná hodina sfarbila naružovo, a potom odletí. Steblo sa raz zatrasie a opäť sa ustáli. Motýľ preletí po celej dĺžke dvora a jeho krídla mi pripomenú rožtek stránky v knihe Sulaod Toni Morrisonovej, ktorý som zohol toľkokrát, až sa raz ráno v New Yorku odtrhol a zniesol sa na mokrú zimnú ulicu. Na tej stránke bola pasáž, keď Eva poleje svojho drogovo závislého syna benzínom a škrtne zápalkou na znak lásky a zľutovania, a ja dúfam, že niekedy budem schopný takého činu – a zároveň, že ho nikdy nebudem musieť vykonať.
***
Znova premýšľam nad krásou, nad tým, že niektoré veci hľadáme preto, lebo ich považujeme za krásne. Ak je v porovnaní s históriou našej planéty život jednotlivca naozaj taký krátky, ak je, ako sa vraví, iba žmurknutím oka, znamená to, že ak sme nádherní od narodenia až do smrti, vlastne sme nádherní iba na chvíľku.
Powered by Facebook Comments