Alexandra Salmela (* 1980) vyštudovala dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínčinu na Karlovej univerzite v Prahe. V súčasnosti žije v Tampere, kde píše slovensky a fínsky. Vo Fínsku dosiahla úspech so svojou prvotinou 27 čiže smrť robí umelca. Román bol ocenený cenou novín „Helsingin Sanomat“ za debut roka 2010 a nominovaný na cenu „Finlandia“ a v poloautorskom slovenskom preklade na Cenu Anasoft Litera – rovnako ako jej druhý, dystopický román Antihrdina. Ten si vyslúžil i nomináciu na cenu Českej Akademie Sci-fi, Fantasie a Horroru. Je aj autorkou kníh pre deti – Žirafia mama a iné príbehy, Fantazmagorický kamarát a Strom. Spolupracovala na sérii príbehov o dvoch nezvyčajných kamarátkach kamarátkach Mimy a Líze.Vo vydavateľstve Aspekt jej vyšiel autorský preklad epizodického románu 56, či?
Pod týmto úsečným názvom sa skrývajú krátke texty a textové fragmenty rôznych štýlov. V rozhovore pre Magazín o knihách autorka prezradila, že základy pôvodnej fínskej verzie vznikli vlastne ako „vedľajší produkt“ iného projektu, v ktorom sa zasekla a z tohto stavu sa vypisovala. Až keď bolo týchto „písačiek“ viac, uvedomila si, že by sa z toho dal vytvoriť kniha, ktorá by kopírovala jeden rok a tým pádom by vzniklo 56 textov. Ale prečo práve tento počet?
No pretože na každý týždeň v roku jeden text, povie Freya. – Geniálne, zasmeje sa spoločnosť. – Dobrý ťah to „či“. Geniálne? – … ? – No… ??? – ! ?????!… – No… keď rok má iba päťdesiatdva týždňov. Aha, povie Freya. Mierne začudovane.
Formálne by sa dalo povedať, že 56, či je epizodická próza, ktorá mapuje jeden špeciálny, nekonečne dlhý rok, prostredníctvom fragmentov alebo ak chcete reportov , ktoré každý týždeň rozpráva iná žena alebo možno aj nie.
(((v tejto fáze začala mať (Ona!Ona!!Ona!!!) okrem milióna iných vecí plné zuby aj literárnych postáv označovaných osobným zámenom v singulári tretej osoby, čo v jednom kuse spôsobuje nedorozumenia, kto je kto, pretože v jazyku, v ktorom žije, nemá zámeno rod a v jazyku, v ktorom sa narodila a v ktorom sa aktuálne snaží rozmýšľať, sa zas zámeno vo vete často zamlčiava a okrem toho, zriedka je nejaká Ona jedna jediná ona v texte a ešte zriedkavejšie v živote, a tak (do textu) vstupujú generické podstatné mená (žena) či dokonca nešikovné opisy a charakteristiky (pomerne mlado vyzerajúca žena stredného veku) atď. atď., až si (Ona) konečne položila zásadnú otázku, prečo sa znižovať k pohodlným riešeniam a držať sa ako kliešť problematického zámena (ona!), keď sa Jej (Ona!!!) naskytuje fantastická šanca vyskúšať si na svojich hrdinkách všakovaké krásne a exotické mená, aké Jej rodičia nikdy nedopriali. Nech si tie mená nesú významy, aké chcú a koľko chcú, pokojne aj priveľa, aspoň nebudú prázdne. Nech sa teda (Ona) aspoň pre začiatok volá Alexandra, začína to vhodne na A a je to také pekné a osvedčené meno.)))
V ankete o písaní Alexandra Salmela povedala okrem iného: „Píšem, lebo nie som hrdina, ale do hrdinov sa môžem vpísať. Môžem sa vpísať do ideálov, môžem ich tvoriť. Môžem sa vžiť i do iných zvierat než do ľudí, i do rastlín, do všakovakých predmetov a ideí. Môžem napísať svety, v akých by som chcela žiť i svety, akých sa bojím, pretože už sú našou realitou – politickou, ekologickou, morálnou. Môžem sa vpísať do darebákov, do sviniarov, do ľudí, čo stratili morálku i samých seba, do zradcov a oportunistov, môžem napísať, aká som slabá a úbohá a tváriť sa, že to nie ja, to tá postava. Píšem, pretože som alibista a za fikciu sa dá skryť.“ Je svojim spôsobom škoda, že sa nerozhodla napísať literárnu verziu šlágru Každý deň som iná žena a prezentuje len týždenné portréty žien. Ale tie jej idú vynikajúco.
Penelope zaznačila dátum do spoločného kalendára. Nezdal sa jej až taký tragický. Drahý sa rozplakal napriek tomu, že to bol on, kto nechal Penelope, a nie naopak. Nasledujúce stretnutie bolo naplánované presne na deň o sedem rokov.
Chcelo sa jej (Jej!) prdnúť a to bolo nešťastné, pretože prdieť na hodine jogy považovala (Ona) za neprístojné. Odjakživa mala (Ona) značný problém akceptovať vlastnú telesnosť, i keď z pozície nezaujatého pozorovateľa by si (Ona) s chuťou užívala príbeh, v ktorom by profánny prd (Prd Profánny) prežíval veselé dobrodružstvá vo všakovakých sakrálnych situáciách, ako napríklad na spovedi, na pohrebe alebo na hodine jogy, taký je život, zmeska vysokého a nízkeho, ale v prvom rade nízkeho a ešte nižšieho a to sa dá akceptovať, pokiaľ sa Jej to nijako netýka, teda pokiaľ sa to bytostne netýka Ja tejto Ona.
„Nie je vo vás žiadna chyba. Ste úžasná, milovaniahodná osoba. Ale ja vás viac nemilujem. Mrzí ma to,“ povedal drahý, zdrvený smútkom.
V Soni nie je žiadna chyba. Práve preto sa čuduje, prečo, do riti, je tam, kde je, za písacím stolom, ktorý prekypuje bezvýznamnými zbytočnosťami, vyhorená, neviditeľná, sama. „Nikdy mi na vás neprestane záležať,“ dodal drahý.Ak (by) Dolores dostala ten vírus… ak by umrela na chorobu ním spôsobenú, bola by odrazu rovnako slávna ako ten zmrd Sepúlveda, zdvihlo by jej to renomé a predaj kníh, písalo by sa o nej vo všetkých médiách na svete (a vyšla by už konečne, krucinál, recenzia na jej predošlú detskú knihu?), vyložili by jej portrét sprevádzaný kvetnatým nekrológom do výkladu každého jedného kníhkupectva…
„Všetci moji bývalí sú mŕtvi,“ povedala druhá T. „Fakt?“„No nie celkom,“ opravila sa druhá T. Mala dlhé biele vlasy a bohaté životné skúsenosti. „Skoro. Zo zvyšku sa stali úplne že iba kamoši.“
Salome sleduje štatistiky. Sú to len čísla, neobsahujú žiadne osobné tragédie. To upokojuje. Nadovšetko Salome veľké veci fascinujú.Valéria nemá v úmysle pribrať, ani keby sa mal lockdown natiahnuť na mesiace. Valéria nemá v úmysle byť ešte niekedy v živote tlstá. Stará sa o svoje telo dobre. Teraz, keď je s ním relatívne spokojná.
Paulína, umelkyňa v slobodnom povolaní, nepracuje, keď má dobrú náladu. Keď čosi také čírou náhodou niekedy má. Dobrú náladu.Paulína vyje a omieľa, že umrie, že umrie. Samozrejme, že na druhý deň vstane z mŕtvych a bude robiť všetky tie veci, ktoré majú vo zvyku robiť osamelé perlorodky.
Deň zahájila s úmyslom vystupovať ako dokonalá žena, matka, príbuzná i hostka, svetobežníčka, ktorá je doma vždy a všade, turistka zvyknutá na divočinu a kultúrna intelektuálka s veľkomestom v malíčku, no výsledkom bola štvorhodinová cesta cez mesto zložená z nekonečných prestojov a podenkový pobyt na výletnom ostrove, počas ktorého Laura v duchu neprestajne prepočítavala minimálne tempo chôdze potrebné na opätovné dosiahnutie prístavu pred odchodom poslednej lodičky, z ktorej sa dá stihnúť vlak.
Človek nie je charakterizovaný jedine vo vzťahu k druhému človeku, v prvom rade musí byť vyhranený vo vzťahu k sebe samému, inakšie je ako čierna diera, okolo ktorej sa rozťahuje HEJ! V prvom rade ide PRESNE a JEDNOZNAČNE o SEBA!
Asi nebude na Slovensku veľa ľudí, ktorí by vedeli porovnať obsahový a kvalitatívny rozdiel medzi pôvodným fínskym dielom a jeho autorským prekladom. Ale v konečnom dôsledku to ani nie je dôležité. Kniha 56, či je esenciou feministickej tvorby. Autorka bravúrne zvláda typologicky akúkoľvek ženu, ktorú ste v živote stretli. Niekto by mohol namietnuť, kde je nejaká šťastná postava s naplneným partnerským a pracovným životom? Ale na to treba odpovedať jej slovami: „Kurvafix, nedá sa furt brať ohľad iba na druhých!“ Prípadne, skúste to v oddelení s rozprávkami. Ak chcete naozaj literárne šťavnaté dielo, potom neváhajte, či ste muž alebo žena.
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.