Niektoré knihy sú ako dobrý koňak. Stačí k nim privoňať a človek ich musí vychutnať na jeden dúšok. Dajú sa čítať vo vlaku, na letisku, v čakárni, sú do koča i do voza. Napínavý príbeh nás drží v strehu až do poslednej stránky.
Sú ale knihy, ktoré ako dobrý cabernet sauvignon rozlievajúci sa lahodne po jazyku napĺňajú takým pôžitkom, že ich treba vychutnávať pomaly a tešiť sa na každý glg. Na tieto knihy treba pokoj a pohodu, dobrú hudbu a pohár vína na umocnenie vnemov. Je to umenie s písmenkami, skrátka literatúra.
Román Kim Edwardsovej Strom v srdci patrí ku knihám ako dobré červené, omamujúce človeka vôňou hrozna a slnečných svahov a spôsobuje pôžitok samotným vychutnávaním textu.
Príbeh začína v zime roka 1964. Uprostred snehovej búrky dostáva Norah, manželka doktora Davida Henryho, predčasné pôrodné bolesti. Manželia sa ponáhľajú na súkromnú kliniku, kde zistia, že pôrodník uviazol v snehovej kalamite a ortopéd Henry bude jediný doktor, prítomný pri pôrode. Prvorodeného syna Paula privítajú lekár i manželka s nadšením. Je dokonalý. Vyskytne sa však komplikácia. Malý Paul má dvojča, ktoré sa narodí krátko po ňom. Omámená rodička nič nevníma, ale doktorovi Henrymu je na prvý pohľad jasné: dievča má Downov syndróm. Jeho vyhliadky sú podľa medicínskych kníh zlé, mongoloidi (ako ich vtedy ešte nazývali) mávajú srdcové poruchy a iné zdravotné problémy. Často zomierajú v ešte detskom veku.
David má pocit, že ho dostihla vlastná minulosť, pred ktorou sa snažil štúdiom medicíny a celou svoju kariérou ujsť. Jeho detstvo, prežité v chudobe, bolo poznačené strachom o mladšiu sestru, ktorá sa narodila so srdcovou poruchou a zomrela ako dieťa. Jeho matke to zničilo život. Lekár sa v sekunde rozhodne ochrániť svoju manželku pred takou bolesťou a požiada sestričku Caroline, aby odniesla dievčatko do ústavu pre postihnutých. Manželke oznámi, že dievčatko zomrelo pri pôrode.
„Toto by ju zničilo“, hovorí David sestričke. „Nedovolím, aby ju to zničilo.“ David je rozhodný a zodpovedný muž, milujúci manžel, hlava a živiteľ rodiny, a v roku 1964 by asi nikto nespochybňoval jeho právo rozhodovať aj za ženu. Navyše je lekár a má teda všetky informácie a predpoklady pre racionálne rozhodnutie.
Caroline v snehovej fujavici odnáša dieťa do ústavu. Pre Davida by urobila čokoľvek, je do neho platonicky zamilovaná. Vidiac však podmienky, v ktorých sú tam ľudia držaní a vegetujú svoj prázdny život, nedokáže tam malú Phoebe odložiť a odnáša si ju domov. Nevypísaný rodný list jej dáva možnosť prisvojiť si dieťa, s ktorým sa presťahuje do iného mesta.
Autorka opisuje dva paralelné svety, ktoré sa na základe týchto dvoch spontánnych rozhodnutí začali od seba vzďaľovať. Rozhodnutí, ktoré boli urobené s motiváciou chrániť svojich blízkych a uskutočniť svoje sny. David sníva o harmonickom manželskom živote bez trápenia z choroby a chudoby, v ktorých on sám vyrastal. Caroline sníva o vlastnej rodine, túži mať muža a dieťa. Sny oboch sa napĺňajú, ale neprinášajú im rovnaké uspokojenie. Davida ťaží jeho tajomstvo a život v klamstve. Začína chápať, že urobil zlé rozhodnutie, hoci z dobrých dôvodov. Nedokáže ale prelomiť bariéru vo svojom vnútri a stále viac sa vzďaľuje svojej rodine, ktorú chcel za cenu lži ochrániť. Svet začína vnímať cez šošovku fotoaparátu a stane sa známym fotografom. (V anglickom origináli sa kniha volá Memory Keeper´s Daughter, pričom memory keeper je odvodený od fotoaparátu, zachycujúceho spomienky.)
Dve desaťročia, ktorými nás kniha prevádza, menia svet i ľudí v ňom. Norah, typická americká domáca pani šesťdesiatych rokov, ktorá si vypĺňa čas dekorovaním domácnosti a charitatívnymi večierkami, sa rozhodne oslobodiť sa a začína pracovať.
„Ide o slobodu“, hovorí Norah manželovi. „ O to, aby som mala vlastný život. Ľutujem, že to nevieš pochopiť.“ Časom sa z nej stáva sebavedomá žena a úspešná podnikateľka. Caroline ako aktivistka bojuje za práva detí s Downovým syndrómom na prístup k vzdelaniu, proti predsudkom a práve postihnutých ľudí viesť obyčajný ľudský život. Obe ženy, žijúce v šesťdesiatych rokoch podľa spoločensky predpísaných šablón, sa menia na nezávislé a silné osobnosti. Pohľad na tento časový vývoj umocňuje Bee, mladšia setra Norah, rebelka a typická predstaviteľka flower power generácie. Naoko úplne rôzne ženy prežívajú v podstate rovnaký príbeh posilňovania a emancipácie, ktorá mení ich životy.
Čím je Norah úspešnejšia, tým viac sa vzďaľuje Davidovi poznačenému okamihom rozhodnutia. „Myslíš, že niekto je slobodný, Norah? Myslíš, že ja som?“, hovorí David manželke. Na jeho rozhodnutí urobenom v tú zasneženú zimnú noc vyrastá múr mlčania, ktorý ich oboch odcudzí. Davidov neúnavný a unavujúci boj s minulosťou, s detstvom i vlastným rozhodnutím, ho zaháňa do izolácie čiernej kabíny, kde medzi svojimi fotografiami trávi väčšinu voľného času. Moment rozhodnutia, ktorý ovplyvnil jeho život, sa snaží prekryť okamihmi zvečnenými na fotografiách. Momentky dievčat zachytené na celuloid sa preňho stávajú náhradou za prežívanie detstva a dospievania vlastnej dcéry.
Snaha o vyrovnanie sa s vlastným rozhodnutím, so smútkom a stratou dcéry, s postihnutím a predsudkami… a s láskou a jej stratou je to, čo rozdeľuje ale i spája oba tak vzdialené paralelné svety. Bývalá sestrička, žijúca s manželom a postihnutou dcérou v skromných podmienkach, je zjavne šťastnejšia ako dobre situovaná rodina Henryovcov. Z postihnutého dievčatka vyrastá mladá žena, ktorá žije v podstate šťastnejší život ako jej rodičia.
Hoci príbeh je sám o sebe veľmi silný, pôžitok ako z dobrého vína dodávajú knihe baladické opisy detailov každodenného života a citlivého vykreslenia vnútorného konfliktu postáv so svojím okolím i samých so sebou, zachádzajúceho niekedy až do surrealizmu. Autorka pomocou zachytávania okamihov, zapísaných v pamäti – podobne ako pri fotografovaní – ilustruje charaktery postáv a ich rozhodovanie. Kniha svojim spôsobom pripomína fotoalbum obrazov zo života, zachytených písaným slovom.
Román, ktorý sa dlho držal v rebríčku bestsellerov New York Times, bol aj sfilmovaný. Hoci film nedokázal obsiahnuť to, čo dokáže sprostredkovať kniha a zachycuje iba príbeh samotný, určité zjednodušenie mu svojím spôsobom prospelo. Pre toho, kto nečítal knihu, je určite aj film silným emocionálnym zážitkom.
Z pohľadu človeka 21. storočia, ovplyvneného altruizmom, humanistickými ideálmi a toleranciou, je rozhodnutie doktora Henryho určite neprijateľné. Napriek tomu môže kniha pôsobiť na racionálnych ľudí ako mierne citové vydieranie, opisujúc veci až príliš čierno-bielo a idealizujúco. Kontrasty sú až príliš jasné a priamočiare: dobré a zlé rozhodnutie, zločin a trest, jednoznačný vinník. David sa zbavil sa dcéry, ktorá mohla ich život obohatiť, a klamal svojej rodine hoci aj na základe dobrých pohnútok, za čo bol potrestaný. Cesta do pekla je často dláždená dobrými úmyslami, ako veľmi dobre vieme.
Nemohla som si nespomenúť na priateľku, ktorá má dieťa s Downom. Dnes takmer dospelý chlapec nie je schopný naučiť sa viac ako pár slov a má množstvo zdravotných problémov. Nemôžem ju neobdivovať zakaždým, keď sa stretneme, koľko optimizmu napriek tomu vyžaruje a snaží sa malého – rovnako ako Caroline v knihe – pripraviť pre život na vlastných nohách.
Nie vždy to dopadne tak „ideálne“.
Priateľka z detstva sa narodilo druhé dieťa s Downovým syndrómom. Roky sa mu naplno venovala na úkor staršej dcéry. Napriek tomu dieťa zomrelo. Keby som to všetko bola vedela, povedala vtedy, bola by som ju dala do ústavu a venovala sa viac dcérke.
Čo tým chcem povedať (aj keď mnohí so mnou nebudú súhlasiť)? Jedno indiánske príslovie hovorí: Nesúď toho, v koho mokasínach si nekráčal aspoň sedem dní. Život je príliš pestrý a príliš zložitý na do, aby sa dal vtesnať do zjednodušujúcich klišé a priamočiareho moralizovania o rozhodnutiach druhých. Každý z nás ich totiž robí na základe vlastných životných skúseností, ktoré sú veľmi rôznorodé.
Rozhodol by sa David inak, keby nemal skúsenosť s chorou sestrou? Boli by manželia Henryovci šťastnejší, keby malá Phoebe vyrastala v ich rodine? Umocnil a upevnil by sa ich vzťah? Alebo by sa – ako v množstve iných prípadov – rozpadol ešte skôr, pretože by nezniesol záťaž obetovania sa starostlivosti o postihnuté dieťa? Nie je Caroline rovnako sebecká, keď odmieta Davidovi poskytnúť adresu a možnosť stretnúť sa s dcérou, pretože sa bojí, že by o ňu prišla? Je jej – v podstate sebecké – konanie naozaj o toľko morálnejšie ako život lekára, ktorý opúšťa dobre vynášajúcu lekársku prax a nesebecky lieči chudobných ľudí zadarmo? Zaslúži si človek byť (od)súdený na základe jediného zlého rozhodnutia? Toto sú otázky, ktoré autorka nekladie priamo, ale pozorný čitateľ alebo čitateľka si ich nemôžu nepoložiť.
Kniha by určite dostala iný rozmer, keby malá Phoebe bola ťažkým prípadom s chorým srdcom alebo leukémiou a zomrela – ako sa v minulosti stávalo v troch štvrtinách prípadov – v detskom veku.
Jedno je isté – v takom prípade by sa nestala bestsellerom. Klišé a happy end sa vždy predáva lepšie. V zložitosti našich skutočných životov, kde musíme občas robiť i tie najťažšie rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť, pôsobia totiž ilúzie a optimistické zjednodušenia osviežujúco a opojne. Ako dobré červené víno.
Powered by Facebook Comments