Mamka ťahá dieťa za ruku od výkladu hračkárstva, dvaja seniori sa ruka v ruke prechádzajú po parku a z času na čas si vymieňajú nákupné tašky, ktoré držia, lebo „tá tvoja sa mi zdá ľahšia“, stisnuté ruky na blokáde neonacistického pochodu, podanie ruky pri zoznámení a objavení mien. Ak sa dotýkame, tak zväčša prispievame len jednou rukou a dospejeme k tradičnému počtu dva, ktoré je viac než jedna.
Zbierka poviedok Jana Němca k dvom pripočítava ďalšie dve, kompletizuje tak počet rúk, ktorý je potrebný na každý takmer milostný príbeh. Hra pro čtyři ruce však pôsobí, akoby sa na jej vzniku podieľalo minimálne 9 rúk, z ktorých každá napĺňa formu poviedky iným štylistickým prevedením. Autor je však v skutočnosti jeden a spojivo tiež – slovo takmer. (Téměř. Málem.)
Málem však neznamená málo – hĺbka prežitkov niektorých postáv uchvacuje a vedomé kĺzanie iných po povrchu zas upokojuje. Happy end, pri ktorom by v ušiach znela patetická hudba a čitateľ by uronil slzu nad svojím osudom a nemožnosťou takého literárneho konca, však neprichádza a poviedky končia možno až s jemnou škodoradosťou autora, akýmsi ironickým úsmevom, ktorý bodá do našej túžby po schématických šťastných koncoch. Rozvíja širokú paletu často neuvedomelých „divných“ či „pseudo“ vzťahov, ktoré možno žijeme aj my, len nám ich honba za škatuľkovou predstavou toho skutočne „happy“ konca zabraňuje vnímať. Len skutočne americkou produkciou deformovaný človek môže postavám domýšľať „skutočne“ šťastné konce. Poviedky plynú (ne)jasne, príbehové oblúky nepotrebujú iné ohnutia. Platí však Němcom napísané, že „iluze táhnou líný svět dopředu jako zelená haluz osla.“
„Musel jsem postavu Sergeje trochu změnit, abych ho mohl mít aspoň trochu rád.“ Predobrazom pre postavu z poviedky Ruský člověk, na ktorej autorské čítanie som akosi zablúdila, bol reálny ruský režisér, ktorý inscenoval so študentmi JAMU v Brne pred pár rokmi Dostojevského Idiota. A medzi nimi bol Jan Němec, ktorého hlas a prednes mi pri neskoršom čítaní zbierky zneli v ušiach.
Upozornenie na odlišnosť štýlov jednotlivých poviedok je zásadné a uľahčuje nádychy medzi jednotlivými kúskami. Nič podobné, ako ste prečítali, totiž už v zbierke nie je – či už je to žiaľbohu, chvalabohu alebo chvalabohu, že žiaľbohu. V poviedkach sú rovnako dva odlesky Nabokovovej Lolity v dvoch pokrivených zrkadlách, premenenie túžby po virtuálnom mäse z porna na realitu takisto ako aj neprehľadný vzťah k figuríne z výkladu, rozhovor z cesty po D1ke či vymieňanie odkazov pri opakovaných cestách prímestskou dopravou.
„Dětství a mládí jsou jako jediné skutečné, zbytek je podvrh. V dospělosti připadá na každý gram skutečnosti kilo fikce. Ten gram ba život nestačí a z těch fikcích jsou utkány vysoké koberce, které budeme šlapat až do smrti.“ Jan Němec, Hra pro čtyři ruce.
Kde všade sa vzťahy môžu končiť – pod vlakmi, pred súdmi, vo vojnách, v zabudnutí, v autonehodách, v krízach, v bankrotoch, v nemocniciach, v chorobách – o tom je veľa veľkých diel. Ale čo tie, ktoré sa ani nezačali? Tie, ktoré sú len ovoňaním krku, náhodným stretnutím očí v mestskej hromadnej doprave, neobvyklým konverzačným iskrením, rukami vo vreckách cudzieho kabáta, aj vďaka svojmu rýchlemu míňaniu tisíce strán neprinášajú. To robí zbierku poviedok Jana Němca vyčnievajúcou, informácie o jej zameraní zbierky nekazia zážitok, ani neobyčajné konce nie sú predvídateľné.
Spojenie oboch rúk, hranie štyrmi možno vytvára nový svet oddelený od iných. Akoby dnes ľudia chápali partnerský vzťah ako jediné miesto, kde môžu byť skutoční, autentickí a cítiť sa prijatí, niekde zakotviť neistotu z celého vonkajšieho postmoderného sveta. Hra pro čtyři ruce pripomína, že vzťahy neplynú lineárne z bodu A do bodu B a že forma a spisovateľský štýl nemusí byť železnou košeľou. Možno je na čase sa pozrieť okolo, podľahnúť vôni orgovánov, sadnúť si do parku s poviedkami len o tom naznačenom.
„Toužíme, aby nám bylo líp, namísto toho, abychom hledali příčiny, proč je nám zle. Ve skutečnosti bloudíme od atrakce k atrakci. Toužíme, ale ztratili jsme vášeň: vnitřní jiskru, oddanost, pokoru.“ Jan Němec, Vášeň touha a útěcha. Respekt 2.5.2010
Jan Němec. Hra pro čtyři ruce. Málem milostné povídky. Brno: Druhé město, 2009. (UKÁŽKA) Autor je redaktorom mesačníka Host. Okrem sociológie študoval aj dramaturgiu a religionistiku. V minulosti vydal zbierku básní, ku ktorej sa dnes hlási len keď musí. Ide o jeho prvú prozaickú knihu, ktorá navyše bola nominovaná na Cenu Jiřího Ortena za rok 2010. Aby nebol príliš verný nejakej literárnej forme, aktuálne pracuje na románe.
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.