Ja teda neviem ako vás, ale mňa ostrovné krajiny priťahujú. Je pravda, že som tam nikdy nebol, nikdy som nedýchal voňavý, zelený vzduch. Prostredníctvom kníh, príbehov a nejakej takej tej svojej snílkovskej tuláckosti, som tam bol už mnohokrát.
Keď sa hovorí o Írsku, okrem skupiny The Corrs, mi príde na um čosi voňavé. Stromy, druidi, Kelti, rinčanie mečov, rytieri, bardi a všetok taký ten romantický duch po rytierstve. Myslím, že v každom chlapcovi je akási svojská rytierskosť a každý túži vytiahnuť Excalibur zo skaly. Iste, je pravdepodobne, že sa mýlim. Ale poďme sa trochu baviť o rytieroch, literatúre a ostrovoch.
Ono to tam všade je, žije tam kdesi so svojim osudom a má ten najostrejší meč v celej krajine. Darmo, že Artuš vyťahoval svoj meč zo skaly. Merlin mohol robiť kadečo, ale rytiersky šarm Lancelota mu nikdy nedal.
Merlin je mojou najobľúbenejšou postavou celého literárneho Anglicka. Je pochopiteľné, že moja predstava Merlina sa trochu prieči predstave Thomasa Maloryho. Ale raz tam zájdem. Tam, v tom strome, kde ho Nimue zakliala. Zaklopem im na dvere, kde bude cítiť polievku a čosi magické. Každý čarodejník dokáže mágiu vycítiť, ani ja nie som výnimka.
A keď mu zaklopem na dvere, bude vykrikovať, že nikoho nechce vidieť a že to už všetko stačilo a také veci. A ja sa na neho pozriem ako Gandlaf na Bilba a poviem, „Ani starých priateľov?“ Rozrehoceme sa na seba, tak ako to chlapčenskí kamaráti vedia, keď sa dlho nevidia.
Vydržím u nich iba jednu noc, isto by sa do mňa ich dcéra zamilovala. A to predsa nechcem. Koľkým ľuďom by som rozbil srdce, keby som sa oženil! Veď by mi už nikto nemohol radiť a ja som taký altruista, že sa radšej vyhnem skutočnej, osudovej láske.
Ako výjdem z domca, uvidím vojenskú družinu. Plnú v obšívaných kabátcoch, vyzerajúc po boji. Len jeden zo skupiny ľudí sa odpojí. Zaujme ma čosi tajomným, má iný kabátec, inak je zošívaný, iné farby má. Hneď putujem za ním sťa špión. Pozriem sa kam ide a vidím to. Canterbury. A keď počúvam, že, „Kiežby mi Pánboh požehnal moje zdravie tak ako mi idú na nervy tvoje žvasty.“, je mi všetko jasné.
A tak spolu prídeme do šenku, vypijeme víno, pretože, „Čím viac vína pijem, tým lepšie verše píšem.“ Porozpráva mi nejakú cestu a pozve ma do Londýna, aby som sa s ním zúčastnil cesty. Ale ja si radšej tie Canterburské poviedky prečítam. Je to úžasné putovanie po stredovekej literatúre. Je to legenda, o ktorej budem rozprávať svojim deťom.
A ako sa tak prechádzam po Anglicku, prídem aj do Sherwoodu, kde nedokážem zaplatiť. Tak naučím zbojníkov vymýšľať si, lebo to mi vraj ide. A tak zbojníci opäť žijú celý ten svoj život. Robin sa ešte viac chechce. Inak odporúčam od Dumasa st. Robina Hooda, to je úžasná, chlapčenská romantika.
Na Robinovi Hoodovima stále fascinovalo jedno obdobie. Ono, Robin v Sherwoode sa dá rozdeliť na také tri obdobia. To prvé je, keď príde, to druhé, keď sa mu tam žije s tými zbojníkmi a to tretie je, keď napadnú to knieža a roznesú ho v zuboch. Pobijú tam kde koho, akoby povedal major Terazky, zarežú ich do jelít.
Mňa stále fascinovlo to obdobie formovania, to, keď tam žil so zbojníkmi a robili neplechu. Na tom je niečo krásne pre človeka. To sa strieľali šípy, lúpilo sa a ženám sa vymýšľali komplimenty, ktoré boli originálne.
Z filmových verzií by som odporúčil hlavne tú s Erollom Flynnom. Tam bol presne tým Robinom, akého si pamätám z detstva. V zelenom obleku a hnedom klobúku.
Sherwoodský les je pre mňa milujúci. Hlavne jedna zbojníčka, s ktorou túžime vystrájať neplechu. Veď pri kom inom sa lepšie zaspáva?
Powered by Facebook Comments