Literáti sú na cestách, pofajčievajú v rôznych mestách, stretávajú tých istých skalných divákov, trávia hodiny vo vlakoch. To sú očividné dôkazy, že slovenská, česká a poľská literatúra skutočne žijú. Už 12 rokov toto prúdenie a oživovanie kníh oslavuje literárny festival Měsíc autorského čtení.
Tento rok sa k Ostrave a Brnu pridali Košice a Wroclaw. Vytvorili nepravidelný štvoruholník medzi ktorého bodmi prúdia hore dole spisovatelia, spisovateľky. Takto bol Peter Repka v každom meste o deň skôr a nechával Ivanovi Štrpkovi osamelobežecké stopy. (napríklad otázku: „Aké je vaše najobľúbenejšie ovocie?“)
„Tri krát dva,
Košice a Ostrava“
Prvým vyskúšaným mestom bola Ostrava. Zdá sa poetickejšia akurát vďaka Jánovi Balabánovi, ale to nič nemení na ostatnom – ošumelosti, plastových fľašiach od vína roztratených popri stanici rovnako ako tí, ktorí ich do poslednej kvapky vypili. Cesta zo stanice do klubu Atlantik bola znesiteľne jednoduchá – dlho rovno a potom doľava, Google maps však nevarovali pred stretnutím s hotelom, ktorý vyzeral ako továreň na ľudí. (Možno v nej vyrobili aj tých, ktorí sú palivom pre párty život na legendárnej Stodolní.)
V Ostrave sme zažili prvú dvojicu autorských čítaní.
Bianka Rolando je úchvatne poetické meno, akoby predurčujúce na premyslené štruktúry, na ktoré sú napojené presahujúce metafory. Rovnako o živote aj umieraní. A hoci tomu minimálne jeden poslucháč nechcel úplne veriť, všetko malo svoje miesto vo výslednej mozaike. (Jeho otázky sa zmenili na monológy nekončiace otáznikom. Skôr vystrkovali ostne voči akejsi jemu desivej postmodernosti, nepravidelnosti a nezmyselnosti ich oboch.)
Dychtivé ruky, cudzie mestá. Predo mnou múr a vo mne cesta. Spieva často Dežo Ursiny mojim ušiam aj toto napísal Ivan Štrpka. Hoci sú niektoré jeho básne skôr na čítanie očami, všetky vyžadujú živý prístup, rezonujú aktivitou, všetkými predsavzatiami Osamelých bežcov.
„Netopýři vědí że zostawia“
V Košiciach stále sedí na stoličke Sándor Márai a v bábkovom divadle sa počas celého júla striedajú noví spisovatelia. (Ktovie, či si k nemu niektorý z nich zašiel posedieť, poklábosiť.) Vo vnútornom dvore sme si pri falafeloch a 2 koncertoch Šengenského poludníka vychutnal ďalšie 2x 2 dávky literatúry.
Malú veľkú Bratislavu na východe priblížila Katarína Kucbelová. Wojciech Bonowicz sa zviezol na mojich doznievajúcich dojmoch z Krakowa a posilnenej schopnosti rozumieť poľštine. (No a nasledovné ráno patrilo pokusom lámať tie už akosi złomené ł a cz, cs, w v jeho básňach. Všetky tie poľské znaky.)
O sestre v umení dvakrát za sebou to isté čítal Antonín Matoušek a jeho hutný text s preskladanými vetami často mohol byť pokojne len dlhou básňou. Oživenie turula je tiež ťažko prehliadnuteľné, najmä ak to urobí Poliak a uvarí z neho a všetkých svojich pozorovaní z Maďarska guláš. Výsledná kniha je umeleckým sprievodcom po Budapešti a nahliadnutím do maďarskej existencie.
„Bůh chcel cierpliwość“
Pravdepodobne v každom meste na autorské čítania ako na klavír chodí aspoň jeden zvláštny človek. Ako legendárny Moravák z Brna, ktorý sa každého hosťa (naozaj každého, každej) spýta, čo si myslí o moravskom národe, identite. „V Poľsku a v Maďarsku bola v 19.storočí pomerne početná šľachta, čo si myslíte, aký to malo vplyv na ďalší vývoj týchto krajín?“ Možno takisto patrí medzi otázky, na ktoré by mal každý poznať odpoveď a bez nej nesadať k stolčeku s lampičkou a nečítať vlastnú prózu. (Našťastie, opýtaný Krysztof Varga bol z proletariátu.)
Měsíc autorského čtení prebieha až do 3.augusta. Program, livestream a ďalšie informácie nájdete na http://autorskecteni.cz
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.