Umberto Eco – Tajuplný plameň kráľovnej Loany
Po „Tajuplnom plameni kráľovnej Loany“ od Umberta Eca som siahol motivovaný výzvou s názvom „Deň neprečítaných kníh“. Predmetná kniha čakala v mojej súkromnej knižnici na prečítanie asi dva roky. V tichosti vyčkávala na deň, keď už nebude len súčasťou zbierky a poteší dušu majiteľa tak, ako to urobili aj iné literárne počiny Umberta Eca.
Táto kniha sa mimochodom k danej výzve hodila ešte aj z iného dôvodu, je totižto celá o knihách a zberateľstve všetkého možného, čo len trocha nasiaklo tlačiarenskou farbou. Hlavným hrdinom je starší muž vystupujúci pod prezývkou Yambo, ktorú si osvojil ešte v detstve a inšpiráciou mu bol práve knižný hrdina. Je úspešným predajcom vzácnych kníh a zberateľom citátov o hmle, ktorého však na sklonku zrelého veku postihla choroba a ním milovaná hmla mu zahmlila pamäť. Zo svojho života si nepamätá skoro nič, dokonca ani vlastné meno, a ani tváre členov vlastnej rodiny. Napriek tomu však disponuje množstvom spomienok na historické udalosti, a bez problémov cituje výroky literárnych hrdinov a ukážky z kníh, ktoré počas svojho života prečítal.
Už v úvode knihy sa tak prejavila Ecova vynikajúca orientácia v sémantike, pretože svojho hrdinu zbavuje explicitnej, epizodickej alebo aj autobiografickej pamäti, ale naopak ponecháva mu až prebujnenú pamäť sémantickú. Yambo tak disponuje pamäťou ľudstva, nie však pamäťou človeka – jednotlivca. Jeho asociačné procesy vychádzajú z encyklopedických znalostí, z papierovej pamäti, ktorá mu má na radu ošetrujúceho lekára oživiť aj pamäť vlastného bytia, teda jeho vlastné „JA“.
V rámci autoterapie tak odchádza na staré rodinné sídlo, kde sú odložené všetky jeho knihy, časopisy, školské zošity, zbierky známok a staré platne z čias jeho detstva a dospievania. Práve tu, dýchajúc vôňu starého papiera, v záplave tlačených textov, slov a ilustrácií, rekonštruuje svoj život od detstva až po prítomnosť. Naplno sa oddáva akémusi recyklačnému čítaniu, prežívajúc svoje detstvo akoby znova. Príhody a udalosti sa pomaly vynárajú z oparov hmly, slová evokujú ďalšie slová, asociácie sa reťazia v ďalšie asociácie.
Eco prostredníctvom množstva knižných citátov, ilustrácií, odkazov na hudbu, film a dokonca aj dobový komiks, odhaľuje čitateľovi kultúrne dejiny prvej polovice 20. storočia. Jeho dielo má tak zároveň aj kulturologickú rovinu, pričom nezaostáva ani v spoločensko-politickej kritike doby. Poukazujúc na absurdnosť vojny a hrôzy fašizmu, sa Eco kriticky vyrovnáva aj s fašistickou minulosťou jeho rodnej krajiny. Na viacerých miestach sa venuje odvekému boju dobra a zla, zamýšľa sa nad pôvodom a existenciou zla vo svete. Tak sa jeho dielo stáva aj akousi generačnou výpoveďou, čo na jednom mieste konštatuje aj hlavný hrdina, ktorého autor dlho ponecháva v stave neschopnosti objaviť v plnom význame slovo „JA“. Hlavný hrdina si živo spomína na prežité dejinné a kultúrne udalosti, stále však nenachádza vlastné, čisté existenciálne bytie.
K tomu ontologickému sebapoznaniu dospeje až v závere, keď jeho duša zahorí plameňom, podobným tomu tajuplnému plameňu kráľovnej Loany (komiksový príbeh), z pohľadu samotného bytia, však už možno neskoro.
Powered by Facebook Comments