Hrabal som sa v knižnici, dumal, čo vziať do vlaku. Ako tak som blúdil kadejakými knihami, objavil sa Mark Twain. Čosi vo mne ruplo a prinútilo ma to k smiechu. Dobrých desať rokov som sa mu do očú nepozrel. Prišiel asi čas na opäťovné čítania Marka Twaina a jeho Toma Sawyera.
Mark Twain je pre mňa presne ako na svojich fotkách. Široký úsmev popod fúz. Jeho oči prezrádzajú voľajakú neplechu, neducha. On v sebe nesie nádych detstva. Ja viem, všetci sme vyrástli inde a každý má iné zážitky. Za to však Mark Twain dokázal spísať kadejaké lapajstvá a nezbedy, až sa v ňom všetci nájdeme.
Čítať Toma Sawyera je pre mňa akoby opäť prežiť detstvo, také to skutočné, čo nikto nenahradí. Detstvo, keď sme hrali futbal pred blokom a vybíjali okná. Niektorí ničomní pekelníci sa samozrejme zachovali hrdinsky a z miesta činu utekali a kadekomu nahovárali, že to samo a pod. Jeden taký lunt píše tento článok.
Myslím, že každý človek, ktorý mal štastné detstvo, dokáže očariť Twainov rozprávací štýl plnej nádhernej chlapčenskej filozofie. Milujem tú starú klasiku, keď rozprávač vstúpi do deja s nejakou poznámkou. Mark Twain a starý Charles Dickens vždy vedia čo a hlavne ako to majú povedať.
Mark Twain dokáže vtipne hovoriť, dokoknca popisovať Tomove pocity. Môže kde-kto namietať, že Salinger bol prvý, kto dokázal písať o pocitoch mladých, ale tomu ja neverím. Pre mňa to vždy bude Mark Twain. Niežeby som chcel na Salingera kydať hnoj, to nie, ja si ho hlboko vážim a obdivujem. Nebyť Salingera, isto by zo mňa nevyrástol taký sarkastický lotor.
Mark Twain prináša iný druh humoru, typický pre detstvo. Povráva sa, že Twain toho v živote pocestoval a kadekto mu rozprával príbehy z detstva. Možno preto je Tom Sawyer taký obľúbený, ukazuje nám aj naše detstvo, naše kradnutie jabĺk zo susedovej záhrady, naše darebáctva s dievčatami a kadečo iné.
Tom je veľmi príťažlivá povaha, hlavne na inšpiráciu. On je lotor, vkuse vystrája samé lotroviny, ale srdce má na správnom mieste. A to je strašne dôležité v duševnom vývoji dieťaťa, mať takého priateľa počas dospievania. Ja teda nie som psychológ, nemám knižnicu povešanú Freudom, Jungom, či nejakou inou, uznávanou kapacitou, ale aj tak mám pocit, že chlapec potrebuje Toma Sawyera. Potrebuje vystrájať zlosť, potrebuje sa strepať s bicykla a tváriť sa, že vyhral boj s nejakým vlkolakom.
Myslím si, že v mojej premene veku mi Tom Sawyer pomáhal. Vždy som si mohol robiť zbojníctva, vždy tú bol kučeravý chlapec s jamkami v líciach, ktorý mi to schvaľoval.
Na záver napíšem len to, že v každom chlapcovi sa nachádza Tom alebo Sid. Ja by som bol veľmi nešťastný, keby som mal syna, z ktorého sa stvorí Sid. Tuším však, že by mala moja drahá srdce na pokoji, aspoň by nehovorila, „A je po otcovi.“
PS: Už sa teším, keď vytiahnem Hucka Finna.
Powered by Facebook Comments