Videla som film, natočený podľa románu a zároveň som čítala knihu. Kniha je asi presnejší názov než román. Pretože v románe podľa mojich predstáv, skreslených klasikmi z otcovej knižnice, sa toho hodne deje a rozvíja. Tu išlo o cyklus. Drobný akt vzdoru, drobný konflikt s políciou, ťažká opica. Celá doba, počas ktorej sa dej knihy odohrával, bola taká nejaká ľudí zdrobňujúca. Brutálne päťdesiate roky boli preč, nahradila ich šikana a tiché vydieranie, ktoré vydržali až do tej… revolúcie v roku 1989.
Partička chlapcov z Prahy 6 vyrastá v zdebilňujúcom ovzduší vrcholného komunizmu alebo skôr „stranícizmu“. Cítia a vidia, že to, v čom sú nútení žiť je zvrátené a nedôstojné, ale sú bezmocní. Sú deti. A tak sa snažia protestovať tým, že vymýšľajú rôzne drobné všivárne, ktorými by aspoň troška dokázali naštvať políciu, či voči strane servilné prepytujem autority. Protestujú aj zjavom, pestujú imidž tzv. máničiek. Pre mladších čitateľov – vychudnutý mládenec s dlhými vlasmi, v rifliach kúpených za krvopotne našetrené bony, s platňou Rolling Stones na viditeľnom mieste. Všetko sa tiež zalieva hojne alkoholom a bohatierske historky o tom, kto toho koľko a v akej zmesi vychlastal, sú korením, či skôr zálievkou knihy.
Kniha je dobrou pripomienkou. To, čo sa dialo pred rokom 68, brutálne udalosti rozbíjania odporu po okupácii, strach chlapcov zo šikany na vojenskej službe idúci až za pud sebazáchovy, nedôstojné zamestnania… veľa trpkých spomienok. Stojí za prečítanie. U starších nakopne pamäť.
Pretože mne a iste nielen mne napadne – čo som vtedy robila ja, kde som bola vtedy ja? Narodená v roku 65, krátko pred okupáciou, celý môj mladý život s Husákom na stene každej učebne, v ktorej som drala lavice. Pamäť mám ako vygumovanú, neviem prezentovať žiadny hrdinský skutok odporu, ba ani len spektakulárnu opicu po nejakej študentskej akcii. Pýtam sa potom prečo, ako a kde som vlastne žila? Vybavujú sa mi len knihy, knihy a zasa knihy, odmalička som čítala stohy kníh, balet, hudobná, výtvarná, nemčina, škola a stále čisté jedničky rodičom pre radosť, potom to isté na gymnáziu, detto na vysokej. Presne po skončení školy v júni, prišiel november.
Vychádza mi z toho, že ma doma zrejme udržali v dokonalej bubline. Dospelé reči viedli mimo môj dosluch a zrejme sa snažili dopriať mi výchovu, akú by som bola dostala ako prvorepubliková malá slečna. Pritom som bola aj pionierka, aj zväzáčka, ale to mi bolo totálne a úprimne jedno, pretože odvtedy až doteraz mám zlozvyk vypínať posluch a myslieť si na svoje veci. Všetci tam boli, neriešila som to. Na školu ma vždy vzali, pretože s priemerom 1,1 to nebol problém. Kamarátky mi spomedzi dcér svojich priateľov vyberali rodičia, bola som malý introvert, ktorý ochorel po prvom dni v škôlke tak, že ma museli zobrať domov. Ľahla som si tam do nákladného autíčka a viac nevstala. Podobne, až na to autíčko sa správam tuším dodnes.
Takže toto bola moja nehrdinská cesta k dospelosti počas socializmu. Zmena prišla presne v čase, keď by som začala byť viac konfrontovaná s realitou a kedy by som musela začať robiť voľby, ale skrátka som to nestihla. Vlastne ani neviem, aká som. Pretože síce u seba predpokladám, ako by som reagovala, ale to sú len scenáre prehrávané v hlave, to nie je realita. Vtedy som nepoznala slobodu, dnes ju poznám a je pre mňa nesmierne cenná. Aj dnes všetko pozorujem zboku, odkedy vymysleli krásny štatút SZČO, nemusím pracovať v kolektíve, čo považujem už pomaly 20 rokov za nesmierne požehnanie. Veď aj knižná postava Aleš po šaškárni v 89 usúdil, že najlepšie mu bude ako nočnému strážnikovi v múzeu.
Dúfam, že by som nebola zbabelšia ako Šabachovi chlapci, dúfam, že by mi strach nezničil charakter. A potajomky dúfam, že to nebudem musieť zisťovať naostro. Ale ak by to prišlo, budem si opakovať to staré arabské – radšej dva roky levom, ako dvadsať rokov baranom.
Powered by Facebook Comments