Začalo obdobie dažďov a keď sa pozerám z okna na tú sivú oblohu, mám hroznú chuť spať. Ešte by som mohol písať, že zívam, ale to radšej vynechám, lebo každý, kto prečíta túto vetu, začne zívať. Ani sa nenazdáme a jazerá nám zamrznú, stromy budú odeté v brnení snehu a nám začne chutiť varené víno. V takom období sa strašne rád zoznamujem so severskou literatúrou, lebo tej jesene je tam mnoho. Zatvoriť sa kdesi do lesnej chaty, jesť ryby a čítať niečo. A rybárom tento príbeh začína.
Dostala sa mi do rúk kniha od Selmy Lagerlöfovej, Poklad pána Arna. Podobne ako niektorí iní severskí spisovatelia, Selma dokázala úžasne vykresliť krajinu. To máte prístavné mestá, krčmy, kam sa chodí piť pivo a víno. Ryby, ktoré chutia po soli a niektoré sú vysušené. Veru, dať si v takej švédskej krčme ryby a k tomu pivo (dokonca aj švédske pivo je veľmi dobré), to je predstava, ktorá ma hreje. Ešte cítiť more a vidieť lode, či lodníkov, ktorí v očiach nosia kus sveta.
Okrem prístavných miest je pre dielo veľmi význačná fara, kde žije pán Arne. Fara je veľmi bohatá. Človeku príde na um predstava hrozného, sychravého večera. Či už prší, alebo sneží, človek horko-ťažko sa dostane do civilizácie. Zaklope na dvere, kde vám ktosi podá polievku, ustelie na voňavých perinách a vonku sa môže diať hocčo, človek má pocit bezpečia.
Nebudem písať dej, ani charakterizovať postavy. Ono sa to ani nedá vlastne. Všetci si v tom nájdeme to svoje a postavy si všetci vykreslíme inak.
Čo sa však týka postáv, je veľmi zaujímavý prístup severských spisovateľov. Tak ako to robí Selma Lagerlöfová, takisto k tomu pristupuje aj Lauri Haarla, ale aj Gulbranssen. Nie je tam primárne hlavná postava. Skrátka dej sa točí okolo nejakej udalosti a prichádzajú do toho postavy, ktoré kvôli svojim vlastnostiam reagujú ako reagujú. Možno to severskí autori majú nejako podvedome vzaté z Eddy, pretože tam sa niekoľko príbehov tiež takto traduje. Dalo by sa povedať, že podobný obraz si zvolil aj Tolkien a pre neho Edda a Kalevala boli priam bibliami.
Poklad pána Arna má v sebe mnoho švédskeho prostredia. Vezmime si Astrid Lindgrenovú a jej Emila, alebo Pipi. Keď som ju čítal, inak som videl trávu, inak som videl vychádzať slnko. Presne takisto to má aj Selma Lagerlöfová. Podobnú trávu, podobné slnko, podobných ľudí, ktorí sa vyjadrujú so svojimi blond vlasmi a orieškovými očami.
Mrzí ma, že sa moje putovanie s príbehom stalo koncom. Je to citlivý príbeh, človek tam nájde hodnoty, lásku a nejaký pocit, že celý ten príbeh povedal kdesi v tej prístavnej krčme rybár, s ktorým sa to začína.
Powered by Facebook Comments