Mám taký knižný rituál. Novú knihu si vždy pritúlim (viem, choré, ale je mi to jedno, čo si o tom myslíte) a náhodne ju otvorím. Prečítam si ako prvé to, na čo mi padne zrak a slečna náhoda mi v tejto knihe ponúkla:
„Kto opatroval tvoje doráňané telo,
kto zohrieval horúčosť svojich pŕs,
kto prinútil vzduch, aby vošiel do tvojich pľúc,
kto zariadil, aby nový život vstúpil do Isis…“
Milujem mýty. Bohovia sú nevyspytateľní, tak ako je nevyspytateľný život.
Jozef Heriban vyrozprával vo svojom poviedkovom románe príbehy ľudí, ktoré sa podobajú šachu. Dnes ťahám ja, zajtra ty a kto vyhrá? Kto nájde svoje šťastie, kto nájde odpustenie, kto prizná svoju slabosť? Hľadáme, odpúšťame, hľadáme, smejeme sa sami sebe nepriznajúc svoje 13. komnaty pred svetom, aby sme mohli opäť hľadať. Hľadali a nachádzali sami seba. Nekoneční hráči. „V Mongolsku odíde muž z ničoho nič od svojej ženy. Zrazu sa stratí. Niekedy je preč aj niekoľko rokov a potom sa vráti. Príde po piatich rokoch, sadne si k stolu a čaká na večeru.“ Áno, teším sa, že nežijem v Mongolsku, ale koľko ľudí sa aj okolo nás stratí? Koľkokrát sme sa chtiac stratili sami a koľkí sa strácajú neplánovane pred očami, len preto, že sa rýpu vo vlastných ranách a nežijú prítomnosťou? „Ľudia nerozumejú svetu a preto nerozumejú ani sami sebe.“
Áno, som Heribanovou cieľovou čitateľkou. Má to so mnou ľahké, rozumiem mu. Ak niektorý verný čitateľ Heribanoviek nadobudol pocit, že táto kniha je iná, tak mu dám za pravdu. Je zvláštne citlivejšia k svojim literárnym postavám a zároveň sú myšlienky v knihe akési ticho pokorné. Mala som nutkanie zaklopať na dvere bytu Dávida Steinitza so slovami: „Haló, chcem sa s Tebou kamarátiť!“ Ráno vstane a cvičí, po osprchovaní sa pozoruje v zrkadle, urobí si kávu a venuje sa svojim rituálom trvajúcim už roky. Zbožňujem tento Monkovitý typ muža a spôsob, akým ho autor opisuje. „Každý večer otvorí počítač, prečíta si mail od Simona Horowitza a na šachovnici posunie figúrku. Df8. Čierna dáma na f8 a potom celú situáciu analyzuje. Už niekoľko rokov hrajú spolu nekonečné zápasy. Steinitz proti Horowitzovi. Dve slávne šachové mená. Každý deň jeden ťah.“ Každý deň nádych.
Jeho postavy sa nepriznane boja stárnutia a priznajme si, kto sa nebojí? Opísať pocity stárnutia v toľkých nuansách dokáže len skúsený autor, ticho počúvajúci náreky života a veľkoryso nehodnotiaci akýkoľvek životný príbeh.
Vždy ma poteší, keď sa autor podeli s hudbou, ktorú počúval pri písaní knihy. Vypĺňa tak veľavravné ticho medzi myšlienkami. Vďaka za Hanu Hegerovú – Tak už bal, či Bena E. Kinga a jeho Stand by me.
Priznám sa, Hegerovej Tak už bal som nepoznala, ale od žien sa nečaká, aby poznali všetko.
„- Muži majú byť vplyvní, úspešní, bohatí a ženy krásne. – Nemusia byť inteligentné? – Nemusia. – To si ma upokojila. – Veľmi inteligentné ženy mužov zneisťujú.“ (Hm. Tak teraz som zneistela ja.:)
Zvoliť si rafinovanú formu poviedkového románu môže u niekoho vyvolať pocit, že sa príbeh trhá. Detské vyčítanky v knihe sú však niťou, na ktorú navlieka osudy neobyčajne obyčajných ľudí.
„Desať, dvadsať, tridsať,
začal Gašpar kričať,
že ho brucho bolí,
zjedol kilo soli,
schovaný, neschovaný, idem!
Raz, dva, tri, dnes si to ty!“
Ocenila som s „klobúkom v ruke“ nádherne vykreslené postavy, ktoré môžete stretnúť aj zajtra v meste. Ak spomalíte a zahľadíte sa ľuďom dlhšie na ulici do očí, máte šancu vytušiť, akým životom žijú. Postavy v tejto knihe sa hrajú na slepú babu. S natiahnutými rukami hľadajú v tme blízkeho človeka…
Schovaný, neschovaný, našla som knihu, ktorá ma roznežnela.
Powered by Facebook Comments