Po nedávnom ničivom zemetrasení v Japonsku a následnej katastrofe v podobe prívalových vĺn cunami, prinášali média informácie o pokorných a disciplinovaných svedkoch ničivej prírodnej katastrofy. Vzhľadom na to, že ľudia ďalekého východu prejavujú emócie v oveľa úspornejšom režime, o ich skutočnom vnútornom rozpoložení sa našinec asi veľa nedozvedel, a už vôbec nie prostredníctvom televíznej obrazovky. Televízny divák sa mohol nanajvýš spoliehať na dokumentaristické a žurnalistické schopnosti spravodajcov, a pritom v nemom úžase obdivovať pokoru postihnutých katastrofou.
O pár týždňov neskôr som v médiách zachytil inú zaujímavú správičku. Opäť neviem nakoľko bola reportáž objektívna, pamätám si však, že informovala o zvláštnom japonskom postkatastrofickom fenoméne. Mnoho mladých japonských partnerských vzťahov a manželstiev sa vraj po zemetrasení rozpadlo. Kým pred prírodnou katastrofou páry plánovali spoločnú budúcnosť, po otrasoch volali skôr po samote. Mnohí museli začať nanovo a už si netrúfali niesť zodpovednosť za partnera a plánované potomstvo. Iní konali celkom z egoistických pohnútok a po prežitom strachu a hrôzach si chceli život užívať celkom sami. Niektorí si teda zvoli život v praktickej a depresívnej, iní v užívajúcej si samote.
Niekedy v tomto čase som po prvýkrát siahol po zbierke poviedok asi najznámejšieho japonského spisovateľa Haruki Murakamiho. Zbierka má názov Po otřesech a celá je akousi autorovou reflexiou katastrof, ktoré postihli Japonsko v roku 1995. Prvou bolo ničivé zemetrasenie v Kóbe, a tou druhou bol neospravedlniteľný teroristický útok v tokijskom metre, uskutočnený náboženskou sektou Óm šinrikjó .
Dej týchto kratších literárnych útvarov sa odohráva akoby medzi týmito dvoma nešťastiami. Murakamiho texty zachytávajú osudy ľudí, ktorí síce neboli priamymi účastníkmi nešťastných udalostí, no napriek tomu ich vnútorný duchovný svet nesie známky poznačenia katastrofou. Spoločnou charakteristickou črtou všetkých hlavných (ale aj vedľajších) postáv je citeľná osamotenosť a frustrácia. Prejavy postáv výrazne pripomínajú spomínanú správu o rozchodoch z Japonska, pričom pre mňa osobne vyznievajú oveľa prirodzenejšie, ako médiami nedávno ospevovaná japonská spolupatričnosť, disciplína a súdržnosť.
Murakamiho poviedkoví hrdinovia tiež utekajú pred láskou, alebo naopak skutočnú lásku hľadajú. Novej situácii medzi katastrofami z roku 1995 sa snažia čeliť sami. Chcú si nanovo usporiadať svoj život po otrasoch, a to nie len tých celonárodných, ale aj osobných. Chcú zaplniť prázdnotu vo svojich dušiach a autor ich núti hľadať to, čo by túto prázdnotu vyplnilo. Hrdinovia tak putujú, ale aj blúdia. Opúšťajú alebo sú opúšťaní, pátrajú alebo sú hľadaní, bojujú sami za seba a niekedy aj proti sebe.
Powered by Facebook Comments