Minulý týždeň som sa dostal k filmu, ktorý hovorí o skutočnom príbehu Vyšší Princíp. A predchvíľou som si pozrel tú trošku filmu, ktorá je pre mňa kľúčová. Prečo pre mňa Vyšší princíp znamená tak veľa?
Jestvuje mnoho hľadísk prečo Vyšší princíp pre mňa znamená tak veľa, a prečo má poviedka vždy až tak vlhko rozplače. Tým jedným je obdobie, ktoré bolo pre mňa bádateľsky hodnotné. Pamätám si, ako som si zháňal všetky ľudské svedectvá o druhej svetovej vojne a žasol. Tým je pre mňa kľúčový Remarque. Ako píše o utečencoch, o tom koľko hodnôt je v človeku! A koľko toho človek má schopnosť prežiť.
Ďalším dôvodom prečo je pre mňa tá poviedka kľúčová, je kvôli študentom. Všetci sme kedysi chodievali do školy a všetci máme zážitky. Pamätám si, že ja na svoju strednú školu nedám dopustit. A keď o nej začnem rozprávať, neviem prestať. Na myseľ mi prichádza mnoho príbehov, napríklad ako sme nejakej vyučujúcej hovorili nazdar. Alebo ako nejaká angličtinárka, ktorá viac riešila náboženstvo a Satana ako angličtinu, stále hučala a kňučala, že sex až po svadbe. Dodnes nechápem prečo stále krútila očami ku mne a usmievala sa. Alebo príbeh ako som počul vykrikovať spolužiaka na adresu fyzikárky. Niečo tam rozprával o sexuálnych skúsenostiach vyučujúcej a zbierke úloh. Čo ďalej? Ako sme skákali cez plot na futbal a niekomu sa roztrhali nohavice medzi nohami. Myslím, že ten, ktorému sa to udialo, píše tento článok. Povestný je príbeh aj zo španielčiny, keď sme sa bavili o Aztékoch a že vraj ich dobyl Robo Kazík! Alebo ako sme raz kričali na hokeji, „Jaro, ťahaj!“ A nejakí miestni s fľaškou borovičky v ruke „My lepšie ťaháme!“ Nuž, mal pravdu. Vtedy to malo od hokeja veľmi ďaleko. A tých príbehov by som mohol uvádzať donekonečna.
Skrátka a dobre, na strednej škole som si užil kopec radosti. Nebudem tu písať ako som sa učil, lebo to bolo peklo. Ale myslím si, že na škole sme si užili všetko. Randenie do nocí, búrlivé večery po košických krčmách, ohnivé žiary v parku a poniektorí aj tancovanie vo fontáne. Ja som však v tom čase bol hrozný moralista a hral sa na lepšieho človek a vďaka pravidelnému si odmietaniu alkoholu, som si neužíval tie radosti. Ani cestu z jedného konca sídliska na druhé! Musím sa smiať tomu akí sme boli. Čo boli! Akí ešte sme!
Spolužiaci dodnes pre mňa mnoho znamenajú. Dodnes nezabudnem ako sme raz ušli z chémie. A zopár jedincov ostalo v škole. Tí zažili peklo a chemikárka neprišla ďalší týždeň do školy. Tuším jej museli transplantovať hlasivky. Nikdy potom som nezažil lepšiu bandu ľudí, s ktorou som vedel tak komunikovať.
Učitelia na strednej škole boli všakovakí. Dobrí, zlí, dlhí, širokí, bystrozrakí (najmä, keď sme sa predbehovali na obede v jedálni.) Keď je už reč o jedálni, veľmi to pripomína kuchyňu v MASHi. Zobákový guláš a čo ja viem čo za dobroty. Ale naučil som sa tam jesť polievky s pečivom! Keď nebolo nič lepšie, zjedol som s polievkou 10 kusov chleba a to druhé som daroval zelenému mieru.
Ale odbehol som. Čo učitelia? Učitelia boli úžasní! Áno, vykrikovali sme na nich, nadávali všetkými možnými nadávkami od hare krišnu cez ufo a ja neviem čo. Poviem to ako dnes kolegyňa. Používali sme aj škaredšie slová. Hlavne, keď bolo 23. marca a my sme písali písomku. Spolužiakovi našla ťahák a on doteraz sa zubí, čertí, pajedí, hromží a keby mohol, vymazal by deň zos kalendára. (Áno, predložka zos nie je spisovná. Áno, som z východného Slovenska. Áno, biľagujte ma a pošlite tento článok na európsky súdny dvor, že som teoertik a romantik!)
Čo je však dôležité na učiteľoch? Doteraz sú pre mňa azda najdôležitejší (s výnimkou mojich rodičov) radcovia a mám k nim všeobecnú úctu. Dodnes si ich názory vážim a uvedomujem si, čo pre mňa znamenali vtedy, keď mali. Výber povolanie, akási životná filozofia, spoznať ľudí a vedieť, chápať, kto je pre mňa tí praví.
A toto všetko som nosil vo svojom svedomí. Pamätám si doteraz, že kým som prišiel do školy, hrozne som nadával, že som musel zdolať toľko schodov. Spolužiak si z toho vytvoril tradíciu a dodnes sa mi smeje, že prečo už nerozprávam ako korheľ alebo kondáš!
Chodieval som do školy, robil všetky veci ako stredoškoláci robia a prišiel čas, kedy som musel ukončiť školu. Bol ôsmy máj a šiel v televízore Vyšší princíp. A zrazu sa mi zaryl v duši akýsi pocit mrazu, keď hovorili o tej odmene 10 miliónov korún. (To mi pripomína ako som v lete videl staré noviny a tam správy o vojne na vlastné oči o tom období! A koľko cenzúry!) A ono šiel ten príbeh, v ktorom som si obľúbil Ivana Mistríka. (Áno, aj Janu Brejchovú, som predsa chlap. A blond…)
Ivana Mistríka som si zamiloval tak, že som si zháňal všetky filmy od neho a potom som ho miloval ešte viac. Pamätám si ako som dostal na Vianoce (2007?) knihu o ňom. A tam hovorí Jiří Kodet, „Ivánku, promiň, někdo takové role hrát musel!“
Keď som pozeral Vyšší princíp, videl som ako tam píšu tu maturitnú písomku a ako si pomáhajú! Ako mali radi svojho Princípa, ale po svojom. Asi tak, ako každý študent má rád svojho učiteľa. Porovnal by som to trochu k poviedke od Karla Čapka, Sbírka známek, kde sa pán Karas vyjadruje o láske rodičov.
A to ticho, keď prišli gestapáci a tie tri mená, „Havelka, Moučka, Ryšánek!“ Vtedy som si uvedomil, že to je tak trochu aj o mne, o mojich spolužiakoch, o mojich učiteľoch, o mojich tajných skrýšach v škole.
No a to som ešte netušil, že existuje poviedka. A tú som čítal v električke cestou z knižnice. Ono vonku bolo horúco, ľudia sa potili, hovädzie vo vlastnej šťave ako hovorievala naša chemikárka. No vonku 40, v dopravnom prostriedku toľko kyslíka ako je v cesnakových príručkach o neumytých vlasoch literatúry a ja som cítil akýsi chlad.
To sú dôvody, prečo je pre mňa Vyšší princíp kľúčový a prečo ho niekedy dám čítať svojim deťom!
https://youtube.com/watch?v=7xoPOM1dNJI
Pôvodne publikované na bookfan.eu
Powered by Facebook Comments