Noc literatúry

Štúdium knihovníctva ma v mnohom motivovalo. Ožil vo mne literárny život, túžba vnímať literatúru inak ako z kníh. Preto som chodieval na literárne čítania, kultúrne akcie a všelijaké iné aktivity. Cítil som sa trochu vznešene, voňal som inou vôňou. Tá vôňa sa mi dostávala pod kožu. Po nejakom čase sa to zopakovalo, v stredu 16. mája. (Roku pána 2012.)

Bol som sa pozrieť na akcii Noc literatúry. Bol som trochu zvedavý, ale tak hanblivo-zvedavý. Možno aj preto mám také zatúlané oči a jamky s úsmevom. Nebol som tam sám, ale spoločnosť mi robil Robo a počas cesty tam ma oboznamoval s niečím, čo sa mi páčilo. Rozprával mi tak trochu o drakoch a trpaslíkoch.

Prvá kniha, ktorú sme čítali, bola čítaná vo vlaku na Smíchove. Kráčal som okolo tej budky na stanici, kde sme kedysi sedeli a kamarát mal veľmi siahodlhý prejav o skaze Luneticu. Aleš Procházka čítal švédsku knihu, „Jak zacházet s nemrtvými“ od autora, ktorého som videl aj na Svete knihy. Jeho meno znie John Ajvide Lindqvist. Ten nápad sa mi páčil. Čítať knihu vo vlaku. Predstavil som si, aké by bolo, keby cesty vlakmi boli sprevádzané audioknihami. Úryvok z tohto románu mi prišiel komický a zároveň ma trochu desil. Aleš Procházka veľmi čaroval hlasom a ja som sa cítil príjemne. Ožívali tam mŕtvoly v márnici…

Po prechádzke pražským Smíchovom sme došli do Švandovho divadla.  Jan Kačer čítal  „Keltův sen“. Autorom diela je Peruánec, Mario Vargas Llosa. Bolo to akoby v pivnici divadla a trochu mi to zavoňalo akademickým prostredím. Možno to je preto, že ja som nikdy nemal počas vysokej škole divadlo. Ale lákala ma tá predstava, mať čosi také na univerzite, kam by sme chodievali každú stredu pozerať filmy. Nejaký čas predtým by som tam stiahol spolužiačku a bozkávali by sme sa až, kým by niekto neotvoril dvere. (Bude zaujímavé, keď sa ma budú pýtať, že ktorá spolužiačka sa mi páči.)

Ale to dielo rozhodne nebolo o mojich pocitoch s nejakou dievčinou. To dielo bolo drsné, naturalistické a možno miestami bolelo. Sedel som v Prahe na stoličke, ale vďaka prečítanému textu som sa ocitol v dosť ťažkom kresle, kde sa ma pýtajú otázky, ktoré by som neodpovedal ani sám sebe.

Posledné čítanie, ktoré sme videli, bolo dielo „Holubí vzlétají.“ Švajčiarska autorka Melinda Nadj Abonji písala o srbskej Vojvodine. Veľmi ma tu zaujala Bára Hrzánová, ktorá to čítala. Dokázala do diela pridať mnoho pocitovosti, takej ako keď čítate knihu. Ja neviem, či ste niekedy čítali knihu nahlas pred nejakým publikom. Ja párkrát áno, dokonca čosi v kostole. Nie je to ľahké, obzvlášť keď spletiete text. Pri Báre Hrzánovej som začal myslieť na to, že som už dlho žiadnu audioknihu nepočúval.

A tak som zaspával s pocitom toho, že existuje mnoho hviezd a každá tvorí tak trochu noc literatúry.

 Vlak na Smíchove skrýval aj nemŕtvych

Jan Kačer pred čítaním Keltovho sna

Bára Hrzánová v prestávke medzi desiatimi čítaniami toho istého textu

Článok vyšiel pôvodne na BookFan
Foto: Róbert Dyda

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť