Privlastniť si more – to je odvážne. Čo by si však nemohla dovoliť napríklad tá, ktorá predpovedá iným budúcnosť. Alebo si to more privlastňuje takmer dokonalý muž architekt?
Nakoniec Moje more aj tak patrí autorke Vande Rozenbergovej. Celý román je presiaknutý trúfalosťou a absurditou, ktorá prekvapkáva cez všednosť. Kalista, Niki, Hejle, Ňuňko, akoby ani neboli mená dospelých, ktorí každý deň chodia do práce, radi si oddýchnu od manžela či manželky a nerobia veľké gestá.
Kliatba hlodavých poviedok
Po sérii poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov je tu román, riskantný pokus. Prvá tretina je celá akoby z tejto zbierky, márne však čakáte na koniec epizódky a začiatok nového príbehu. Ale nič. Zrazu sa zmení rozprávač, kulisy jeho rozprávania, ale more vnútorných pochodov sa vlní ďalej. Druhá polovica už ako románový celok funguje podstatne lepšie.
Skutočne románový pocit prichádza až vtedy, keď sa skutočne postavám niečo aktuálne deje. Ako zaujímajú postoj k situácii, ktorá ich všetkých ovplyvní. Smrť anonymného dievčatka v ružovom tričku.
Celkovo je však neuveriteľná podobnosť štýlov rozprávania ženských a mužských rozprávačov. Priepasť medzi pohlaviami akoby neexistuje, vzájomné pochopenie závideniahodné. Aj keď ženské očakávania sú vždy odtrhnuté od reality.
Karol a žlté chute, Kalista a cudzia budúcnosť
Karol je architekt, pracuje z domu a navrhuje, čo sa mu páči. Rezignoval na boj proti skostnatenej byrokracii a tvár mesta mení nenápadnejšie. Je šťastný s Giselou a pár dní sám doma. Myslí na všeličo, preskakujú témy, pri máločom sa zdrží dlhšie. No každý deň sa vracia k mame a vôni chlóru na plavárni.
Kalista je lepšia veštica ako hociktorá antická. Jej pozitívne predpovede sa totiž vždy splnia. Nešťastné ženy, ktoré najčastejšie hľadajú u nej pomoc, si totiž zaslúžia lepší koniec. Veriť dobrému. Špekulantskí muži sú (ako vždy) prekuknutí. Kalista skôr reštauruje ženské sebavedomia, ukazuje hodnotu v starostlivosti o rodinu a krásu netypických mien. Necháva sa viesť iba svojou predstavou.
Karol a Kalista sa nepoznajú, ani priamo nestretnú. O postavách vieme tie malé detaily, akoby sme s nimi dlho žili, no tieto znalosti nemôžeme zužitkovať pri pozorovaní ich správania.. „Každý to má s vajíčkami inak, niekto je schopný urobiť si omeletu len z bielkov.“ Hodnotí svet Ester, kým jej kamoš Niki sedí vo väzení. Dve ženy a dvaja muži v jednom mori.
Moje more je o tom, ako to vyzerá, keď si vychutnávate život taký, aký je. Žiadne rady zo ženských časopisov, len skutočné všímanie si malých vecí. Sú napríklad podľa vás ľudia hladší, keď sa opália? Alebo za to môže veľa hladkania?
Keď si k sebe niečo priviažeme slovom moje, vytvára sa aj vzťah nášho k nám. Moje more je tekutou pamäťou na veci, ktoré by inak pošliapali náhodní okoloidúci.
Powered by Facebook Comments