„No a čo? Áno, klamali nás. Hovorili jedno a mysleli druhé. Ale spomeň si, to predsa bola hra! Nebrali sme to vážne, lebo v skutočnosti všetci vedeli, že je to maska. Všetci! Aj tí, čo tú masku vyrábali, aj tí, čo ju nosili. Aj tak sme boli slobodní vnútri, v podstate. A dnes? Len sa pozrite, čo je tu dnes! Špina, hnoj. Všetko zasrali, hovädá!“
Vieme, že sa tým ruská verejnosť zaoberá už dlho. Treba Vladimíra Iľjiča nechať pod skleneným deklom ako Snehulienku alebo ho konečne zahrabať ku Kremeľskému múru? Táto dilema zrejme priviedla autora k utvoreniu základnej zápletky.
Štyri Véčka, kamaráti od detstva, spolužiaci z jednej triedy, majú dohromady dvesto rokov a treba to poriadne osláviť. Vadik, Veňa, Vovka a Viťka. Miliardár, vedec, plukovník Kremeľskej stráže a do Izraela emigrovaný chirurg.
Na začiatku knihy sme svedkami spektakulárnej pitky. Čitateľ získa cennú informáciu. Vodka striekaná zo sifónovej fľaše je ohromný urýchľovač opice.
Ožratá štvorka sa vyberie spomínať na detstvo na cintorín na Smolenke, kde sa hrávali ako malí chlapci. Autor robí prvú odbočku a podáva náčrt subkultúr, ktoré tam rušia nebožtíkov – gotici, satanisti, bezdomovci, neonacisti. Dívame sa na scénu pre zmenu očami nádejnej pätnásťročnej gotičky menom Lakrimoza. Tu, na mieste detských stretnutí, sa v etanolových oparoch, po rozhovore o základných hodnotách , zrodí nápad darovať smutnému plukovníkovi Vovovi múmiu jeho milovaného Vodcu, ako narodeninový darček. Aby nemusel prihliadať jeho pohrebu. Spolu s Lakrimozou, ktorá sa rozhodla urobiť si neškolský výlet sa odchádza na lup.
Prestrih – jachta Vadika miliardára, Lakrimoza trénuje zariekadlá na kriesenie mŕtvol na Leninovej múmii a odcudzuje vzácny predmet spoza Vodcovho rázporku, útok neznámej vrtuľníkovej jednotky. Preživší: Vovka plukovník, Veňa Izraelec a múmia, čo sa drží na vode ako korkový štopeľ. Lakrimoza, ktorá sa predtým dala odviezť domov, pretože mala neospravedlnené hodiny, mala šťastie.
Ďalší cvak. Útek pred neznámym nepriateľom v dobytčom vagóne smerom na Peterburg. Ruská pracujúca trieda vykreslená ako partia hoviadok, čo pijú portské rovno z vedra a za uhorkovú fľašu plnú koňaku by aj mater predali,. Iľjič, veľmi čulá mŕtvola, Veňom volaná krpáň, každým dňom rastie. A kuje plány na novú revolúciu. Pokrik na burcovanie más si požičal od dobytkárov. Znie takto: „ Dúci! Neuskí smadi!“ Keďže velikán ráčkoval, bolo potrebné angažovať Veňu ako tlmočníka. Židia boli vždy na jazyky a vždy len dočasne, kým sa s nimi revolúcia nevysporiadala tak nejako definitívne. Takže: „ Drúci! Neruskí smradi!“ a teraz už bolo iba treba nájsť oceľovú päsť, úderný predvoj. No a potom ešte hlúpu masu.
Cvak. Cvak. Koliba v Razlive, kde sa Iľjič schovával počas svojej búrlivej revolučnej mladosti. Istá podnikavá dvojica sa rozhodla rozbehnúť v Kolibe biznis, predávať predmety, služby a možno aj hamburgery pod leninskou značkou. To samozrejme nebolo možné bez ochrany, ktorú bez vyžiadania poskytol šéf miestnych výpalníkov Cézar, vlastným menom Koba Džukašvili, len jedným písmenom v priezvisku odlíšený od svojho veľkého a skvelého menovca Kobu. Príchod našej putujúcej trojice značne zmenil biznisplán a situáciu v kolibe. Podnikaví manželia skončili v plytkom hrobe a Cézar sa miesto toho rozhodol zapojiť svojich hrubokrkých do revolučných zmien, znovu, ako inak, s Vladimírom Iľjičom na čele.
Cvak. Cvak. Cvak. Chcelo by to ešte tribúna ľudu, niekoho, kto zhromaždí a rozvášni dav. Vhodný adept – Viliam Granatov. Pôvodom syn bufetárky a štyristočlennej vojenskej posádky,ktorú obsluhovala, duševne chorý človek, ktorého pred blázincom môže zachrániť len vstup do politiky. Má dva svetlé vzory, boľševikov a nemeckých národných socialistov. Chorá hlava nepustí, vzory sa v nej bijú a tak vznikne kompromis, boľševicko-nacionalistická strana, malá, ale ostrá. Ako mal Hitler svojho Hjalmara Schachta, tak mal Granatov svojho Cézara, Kobu Džukašviliho. A samozrejme, sučku Blondi.
Cvak. Cvak. Cvak. Cvak. Výroba revolučného davu v praxi. Na štadión sa povolá zhruba stotisícový dav. Dá sa mu chlast, ale nie dosť, práve toľko, aby sa navnadil a rozzúril, že sa kohútik priskoro privrel. Potom sa doň nahustí nenávistný prejav a zloba si nájde svoj smer. Stačí len dodať pár obetí, aby dav zaňuchal krv a potom to už ide. Citujem veľkého vodcu proletariátu: „Národné masy sú ako výkaly: kinetickú či potenciálnu energiu nadobúdajú len v stave choroby. Masy treba dostať do stavu choroby, postaviť sa na ich čelo a viesť ich do útoku, kým nevychladnú“ Na vine všetkej biedy sú v prvom rade Amíci a keďže nie sú momentálne po ruke, musia stačiť aj drúci, neruskí smradi, čiže Kaukazania, Aziati, všetci iní. A Leninova múmia už nie je krpatá, má už dva a pol metra, perspektíva ďalšieho rastu istá, nenávisť a zloba sú jej krmivom. Dej speje k rozuzleniu.
Dá sa povedať, že je to dobrá kniha? Je to skôr kniha dobrých momentov, bezchybných nemilosrdne – komických opisov, ale aj klišé. Len sa akosi nezlepili v celok. Tak isto to mohla byť malá zbierka fejtónov na tému ruský miliardár, pobláznená ruská mládež, ruské opilstvo, tuposť v ruskej armáde, rasizmus, ničivá sila davovej hystérie. Jedna vtipná myšlienka o ráčkujúcom mrtvákovi ( terminus technicus Lakrimoza ) ako lepidlo nestačí. Ale na potvrdenie si stereotypného myslenia o Rusku to určite dobré je. Realita je iste približne takáto, akurát, že sa človek nedočíta nič, čo by v 150 variantoch dávno nemal v knižnici, tej otcovej, aj tej svojej. Ale zasa, prečo to neprečítať v tak dobrom preklade Jána Štrassera. A Danglárova obálka knihy je tiež celkom fajn.
Ak by som mala k dispozícii päť hviezdičiek, dala by som tri.
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.