Ballova próza je vždy na pomedzí snových metafor, lexikálnych halucinácií a príbehu. Aj jeho hrdinovia a postavy akoby vypadli z imaginária alebo potulného panoptika, no Balla im aj napriek tomu vnucuje reálny život, historickú pamäť a súčasnosť. Aj to, čo vyzerá ako absurdita, je vlastne iba magickým okom autora deformované ľudské bytie.
Tieto typické znaky Ballovej tvorby nesie v sebe aj jeho ostatná zbierka poviedok s názvom Oko, ktorá je nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2013. Zbierku tvoria tri poviedky: Oko, Cvergli a Našepkávač. Vo všetkých troch prípadoch platí vlastne to, čo som napísal vyššie a úvodná charakteristika sa vzťahuje aj na hlavné postavy.
Hlavný hrdina poviedky Oko sa volá Miz a žije vo svete, „kde niekto je zdravý a niekto chorý“, pričom „ žiť v takomto svete je strašné aj pre zdravých, ktorí vedia, že nebudú zdraví naveky“. Takýmto strachom poznačil Balla aj svojho Miza. Vo vlasoch za uchom mu totižto niečo narástlo, niečo ako hnusný výrastok. Zo záhadnej choroby sa nakoniec vykľulo oko, tretie oko. Mať tretie oko vo vlasoch za uchom je desivé, ale ešte absurdnejšie je, keď to oko nič nevidí. Miz preto hľadá odpovede na svoj strach, pričom je upokojený, že „práve to treba vidieť tretím okom. Že nič nie je. To, čo je viditeľné, sa ani neoplatí vidieť“.
Cvergli je podobne bizarná postavička. Nemožne nemožný muž, ktorý z veľkého sveta dennodenne uniká do malého cestovného kufra, v ktorom prebýva. Divné, viem, ale keby si ho vymyslel David Lynch, tak by pokojne obýval priestor za radiátorom, ako tanečnica vo filme Mazacia hlava. Absurdita je teda opäť nepodstatná, skľúčujúce je to, že Cvergli reprezentuje všetkých nás, ktorí sme všetkými tými novodobými normalizátormi, dlhodobo a každodenne vyháňaní na perifériu pozitívnych deviácií.
Priznajme si, že „žijeme v krajine, ktorá sa iba tvári, že je krajinou, „lebo v skutočnosti je rodným hniezdom. A do rodného hniezda sa nepatrí…“. V krajine, v ktorej sa problémy nechajú vyhniť a establišment si potom iba zakaždým medlí ruky so slovami: „…ľudia nič nevidia. Nepočujú. A keď vidia a počujú? Nevnímajú. Už nikomu neprekážame. Je to krásny pocit: národ je náš. Sme naladení na rovnakú strunu. Vibrujeme rovnakými vibráciami“, čo na tom, že niektorí si v noci s úzkosťou líhajú do stiesnených cestovných kufrov.
V takom kufri prespáva aj Balla a produktom tohto kufrového exilu je práve jeho tvorba. Balla vydal už deväť kníh a často je považovaný za jedného z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Literárnymi autoritami je dokonca označovaný za kráľa modernej slovenskej prózy, ale jeho neprístupnosť k väčšinovému čitateľovi z neho často robí nenávideného monarchu.
Jeho až aristokraticko-tajomný literárny manierizmus, vyznačujúci sa brilantným metaforicko-symbolickým jazykom, ho totižto vzďaľuje od pospolitého čitateľského ľudu. Priznávam, stáva sa to niekedy aj mne, ale vtedy sa okamžite vnútorne presvedčujem, že Ballu možno netreba chápať, ale užívať si ho. Že jeho texty treba lúskať ako pistáciový orech, tešiť sa na sladko-slanú chuť, krvopotne sa dostávať sa až k jadru a vychutnávať si aj mnohé jeho medziriadkové, chirurgicky presné hodnotenia minulosti, reality a nás všetkých.
„Keď komunizmus, tak komunizmus, hovorili si po celé roky a budovali komunizmus. Vyvrheľov, ktorí nechceli budovať, by medzi sebou nestrpeli. Keď k nim potom z hlavného mesta nečakane zavítala revolúcia a komunizmus padol, povedali si: keď demokracia, tak demokracia. A budovali demokraciu. No cítili sa akosi navzájom odcudzení. Po nejakom čase sa však jeden druhému lepšie prizreli a zistili, že takmer každý z nich hľadí do tváre komunistovi a že ten komunista takmer v každom prípade takisto hľadí do tváre komunistovi, takto si meravo a spočiatku trochu vyplašene hľadeli do tvárí, až kým sa na tých tvárach nerozhostili potmehúdske úsmevy. A tie tam už ostali“.
Aj po takýchto autorových briskných súdoch som nakoniec nadobudol presvedčenie, že Oko nie je len akási čierno-biela tlačiarenská diera, že nie je slepé. Ballove Oko vidí, len pri jeho čítaní treba občas zavrieť vlastné oči.
Powered by Facebook Comments